Príklady reorganizácie potravinovej produkcie v prípade nedostatku ropy a ropných produktov – Severná Kórea a Kuba

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

V nedávnej histórii sa odohrali udalosti, ktoré vytvorili umelý nedostatok ropy v niektorých krajinách. Rozpad Sovietskeho zväzu znamenal, pre krajiny závislé od dodávok ropy z tejto krajiny, akútny nedostatok palív. Počas jeho existencie fungoval export ropy, ako zdroj zahraničných devíz a zabezpečoval barterovú výmenu ropy za nedostatkový tovar. Krajiny ako Severná Kórea a Kuba sa stali príkladmi tvrdého dopadu nedostatku ropy na poľnohospodárstvo, intenzívne využívajúcom uhľovodíkové palivá a deriváty.

Po tom, čo bol Kórejsky polostrov rozdelený na dve krajiny – Severnú a Južnú Kóreu, sa Kórejská ľudovodemokratická republika zamerala na zrýchlenú industrializáciu. Už pred rozdelením mala KĽDR oveľa lepšiu priemyselnú bázu, než jej agrárne zameraný južný sused a veľké zásoby uhlia. Na druhej strane jej chýbala úrodná pôda. Industrializácia krajiny a militarizačné zameranie ťažkého priemyslu umožnili intenzívny rozvoj priemyselnej bázy a rovnaký prístup bol aplikovaný aj v procesoch poľnohospodárstva. Severná Kórea toto odvetvie orientovala rovnakým smerom, ako ostatné priemyselné krajiny, teda k energetickej náročnosti, intenzívnemu využívaniu umelých hnojív a ropných derivátov. Aj napriek tomu, že krajina mala bohaté zásoby uhlia a rozvinutú hydroelektrickú infraštruktúru, nevlastnila zásoby ropy a bola odkázaná na jej import. V roku 1990, importovala 18,3 milióna barelov ropy z Ruska, Číny a Iránu (Pfeiffer, 2006, s. 43). V dôsledku rozpadu Sovietskeho Zväzu klesli dodávky o 90% a v roku 1996 sa stále pohybovali na úrovni len 40% importu roku 1990. Drastický nedostatok palív sa prejavil naprieč celou krajinou a energeticky intenzívna poľnohospodárska výroba bola postihnutá najviac. Zatiaľ čo priemysel mohol naďalej využívať elektrickú energiu z vodných a tepelných elektrární, doprava a agrárny sektor nemali adekvátnu substitúciu. Navyše, pod vplyvom zmien na globálnom geopolitickom poli, Čína znížila svoje dodávky obilia do KĽDR z 800 000 ton v roku 1993 na 300 000 ton v nasledujúcom roku (Boys, 2000).

Nedostatok energií sa prejavil na údržbe infraštruktúry a záplavy v rokoch 1995 a 1996 zničili mnohé vodné elektrárne, zaplavili uhoľné bane a poškodili železničné trate. Produkcia stavebných hmôt a železa klesla na zhruba tretinu, celková spotreba energie v spoločnosti klesla o polovicu. Elektrická energia pre domácnosti bola dostupná len niekoľko hodín denne. Moderné industrializované poľnohospodárstvo začalo kolabovať a tento kolaps si vyžiadal mnoho ľudských životov. Dôsledky tohto procesu boli znásobené záplavami ničiacimi úrodnú pôdu a infraštruktúru. Ako je vidieť na obrázku 37, potravinová produkcia sleduje krivku spotreby palív v čase nárastu aj poklesu ich spotreby. Avšak výpadky palív a záplavy nenávratne poškodili poľnohospodárstvo do takej miery, že aj po zlepšení situácie na konci deväťdesiatych rokov, potravinová produkcia za spotrebou palív zaostávala.

Obr. 37: Závislosť severokórejskej potravinovej produkcie na spotrebe palív

Zdroj: Laherrere, 2003

Výsledkom umelo spôsobeného ropného šoku bolo rozšírenie podvýživy, drastické zníženie životného štandardu obyvateľstva, násilné preorientovanie pracovnej sily z priemyselnej výroby do agrárnej oblasti a preťaženie elektrickej prenosovej infraštruktúry. Nedostatok energií postihol produkciu ryže, ktorá vyžaduje stabilné množstvo vody počas určitých mesiacov v roku. Priemyselne zameraná Severná Kórea nemala žiadne skúsenosti s alternatívnym spôsobom hospodárstva. V časoch nedostatku palív začala intenzívne využívať drevnú hmotu a biomasu, čím odlesnila veľké plochy. Práve tento krok narušil prirodzené ekosystémy a mal svoj podiel na zničujúcich záplavách. Agresívna zahraničná politika KĽDR taktiež sťažila získanie zahraničnej potravinovej pomoci.

Príklad Severnej Kórei prezentuje citlivosť moderného spôsobu produkcie potravín na nedostatok uhľovodíkových palív. V prvom rade boli postihnuté strojné zariadenia a mechanizmy na farmách. Nedostatok palív vytvoril situáciu, v ktorej farmy mali k dispozícií všetky potrebné stroje ale chýbala im energia na pohon. Tá musela byť nahradená prácou ľudí a zvierat, čo vytvorilo dodatočný tlak na spotrebu potravín a krmív. Spotreba hnojív bola znížená na jednu štvrtinu (Pfeiffer, 2006, s. 46). Pôda zaťažená intenzívnym hospodárstvom vyžaduje neustály prísun nových minerálov a živín vo forme hnojív. Bez ich dostatočného množstva pôda rýchlo degraduje. Výnosy úrody každým rokom klesajú a pôda sa stáva sterilná. Nedostatok energie na zavlažovanie rovnako negatívne ovplyvňuje výnosy. Využitie monokultúr vytvára systémy náchylné na choroby a útoky škodcov. Rovnaký prístup, aplikovaný bez dostatočného množstva energie a hnojív vedie k zničeniu pôd a ohrozeniu potravinového zabezpečenia obyvateľstva, tak ako to dokazuje príklad Severnej Kórei.

Druhou krajinou, ktorá bola rozpadom Sovietskeho Zväzu postihnutá rovnakým spôsobom ako KĽDR, je Kuba. Kubánska agrárna politika bola, rovnako ako severokórejská, zameraná na intenzívne využívanie ropy. Navyše, cukor a jeho deriváty predstavovali pre túto krajinu 75% exportu. Využitie pôdy na pestovanie cukrovej trstiny bolo natoľko intenzívne, že Kuba musela dovážať potraviny a krmivo pre zvieratá zo zahraničia. Silné prepojenie Kubánskeho exportu na socialistické štáty spôsobilo, že po páde východného bloku prišla krajina nielen o dodávky ropy, ale aj o významných obchodných partnerov. Krajina pristupovala k agrikultúre rovnako, ako ostatné priemyselné krajiny. V spotrebe pohonných hmôt na plochu obrábanej pôdy patrila v Latinskej Amerike medzi popredné štáty, kvôli politike exportu poľnohospodárskej produkcie. Kubu oproti KĽDR znevýhodňoval fakt, že poľnohospodárstvo nepredstavovalo len prostriedok pre nasýtenie domáceho obyvateľstva, ale zároveň bolo hlavným zdrojom devíz tejto krajiny. Na druhej strane, prednosťou Kuby je, že má dostatok úrodnej pôdy a nachádza sa v teplom klimatickom pásme.

Použitie hnojív, pesticídov a potravy pre zvieratá bolo zredukované o 80% (Pfeiffer, 2006, s. 57). V dôsledku Kuba nemohla produkovať dostatočné množstvo cukrovej trstiny a aj keby mala prostriedky na produkciu, nemala obchodných partnerov. Väčšina potravín, ktoré obyvateľstvo Kuby spotrebovalo, bolo dovážaných zo zahraničia. Tieto potraviny taktiež prestali byť k dispozícii. Kubánska vláda nemala na výber a musela neobrobené plantáže cukrovej trstiny využiť na pestovanie potravín pre domácu produkciu. Zvolila však odlišný prístup, aký bol aplikovaný v Severnej Kórei. Zatiaľ čo severokórejská vláda sa pokúšala aplikovať intenzívny prístup, ako v časoch dostatku energií a hnojív a vyčerpala aj zostávajúce kapacity a navyše zničila veľkú plochu ekosystémov, Kubánsky prístup bol úplne opačný. Kuba bola pripravená na situáciu po odbornej stránke. Vzdelanostná úroveň obyvateľstva bola vysoká, gramotnosť bola na úrovni 98%, najvyššia v Latinskej Amerike a v krajine pracovalo mnoho vedcov a expertov v oblasti potravinového výskumu. Kuba mala potrebné odborne vzdelané ľudské zdroje na konverziu poľnohospodárstva.

Dôsledky krízy boli z počiatku drastické. Priemerný Kubánec stratil na váhe okolo 10 kilogramov a kalorický príjem na obyvateľa sa znížil o 36% (Heinberg, 2011, s. 57). Kubánski vedci sa už pred krízou zameriavali na problematiku erózie a vyčerpávania pôdy intenzívnym hospodárstvom. Títo však predstavovali menšinu. S príchodom energetickej krízy však mala Kuba pripravené odborné zázemie a skúsenosti s organickým a nízko-energetickým hospodárením. Vláda v tejto krajine zaviedla v počiatkoch obdobia nedostatku palív dve účinné politiky:

1.      vytvorila potravinové programy zamerané na najzraniteľnejšie vrstvy obyvateľstva – ženy, deti a dôchodcov

2.      zaviedla prídelový systém garantujúci každému obyvateľovi minimálny kalorický príjem

Tieto opatrenia umožnili získať vláde čas na konverziu poľnohospodárskej výroby a zamedzili nepokojom. Veľké farmy boli rozčlenené na menšie celky, ktorých hospodárenie prebrali do rúk farmári. Veľké industrializované farmy nemohli byť využité na nový typ poľnohospodárskej výroby. Ekologické hospodárenie nie je možné zavádzať na veľkých plochách monokultúr. Nedostatok paliva pre mechanizmy, nedostatok hnojív a náročné zavlažovanie sú hlavnými prekážkami. Vláda zaviedla nový program, v rámci ktorého zo 41% štátnej pôdy boli vytvorené malé družstvá zvané Základné jednotky kooperatívnej produkcie. V nich sa zamestnalo približne 122 tisíc ľudí. Aby sa zabezpečila udržateľnosť hospodárenia na pôde a zamedzilo sa je rýchlemu vyčerpaniu využitím prístupov intenzívneho hospodárenia, členom družstiev sa zverila zodpovednosť za úrodu. Tí nie sú platení hodinovou mzdou, ale vlastnia produkciu a zisk si medzi sebou delia. Štát poskytuje semená na sadenie, poradenstvo a dáva k dispozícií mechanizmy k obrábaniu pôdy. Taktiež bolo založené Kreditné a kooperatívne družstvo, poskytujúce farmárom lacné úvery.

Na rozdiel od Severnej Kórei, sa Kubánka vláda rozhodla pod vplyvom novej situácie zmeniť postupy v poľnohospodárstve a umožnila ľudom riešiť problémy s potravinami ich vlastnými silami a talentom. V roku 1993 zaviedla reformy, ktoré zrušili sovietsky centralizovaný model pôdohospodárstva. Zodpovednosť za pôdu a jej výnosy nesú farmári. Štát poskytuje pôdu, odborné zázemie a materiálové vybavenie. KĽDR sa držala autoritatívneho riadenia v oblasti hospodárstva naďalej, aj napriek tomu, že v procesoch nízko-energetickej produkcie potravín je centralizované riadenie prakticky nemožné. Intenzívne mechanizované poľnohospodárstvo umožňuje, aby boli veľké plochy obhospodarované prostredníctvom byrokratického riadenia. Riešenie problémov s nedostatkom minerálov, výskytom škodcov alebo buriny je vykonávané aplikovaním chemikálií a mechanizmov. Znalosti v oblasti poľnohospodárstva sú skôr technického charakteru, než znalosti charakteristiky pôdy, lokálnych ekosystémov a využitia síl prírody v prospech farmárov. Energeticky nenáročné hospodárenie naopak vyžaduje, aby farmár dokonale poznal svoju pôdu, využíval prirodzené správanie ekosystémov vo svoj prospech a zabezpečoval samoobnovu pôdy. Takýto prístup nevyhnutne vyžaduje decentralizáciu pôdy, kapacít a pracovnej sily. Na druhej, strane vyžaduje centralizované riadenie v oblasti celkových potrieb ekonomiky a distribúcie potravín takým spôsobom aby sa zamedzilo vytvoreniu čiernemu trhu. Úlohou štátu by malo byť taktiež poskytovanie know how z oblasti ekologického hospodárenia, na všetkým úrovniam produkcie, ktoré ho potrebujú.

V súčasnosti sa 50-80% zeleniny spotrebovanej v kubánskych mestách produkuje priamo v nich alebo v ich okolí (Heinberg, 2011, s. 57). Každý obyvateľ, ktorý chce v okolí miest pestovať zeleninu má právo na jednu tretinu akra pôdy zadarmo. Systém umožnil populácii produkovať veľké množstvo potravín pre vlastnú potrebu. Pestovaním potravín, ktoré si môže obyvateľstvo zabezpečiť svojpomocne, priamo v mieste spotreby, ušetrilo výdavky na prepravu. Obdobné programy, tzv. záhrady víťazstva, boli zavedené v USA a vo Veľkej Británii počas druhej svetovej vojny. Kalorický príjem na osobu na začiatku palivovej krízy klesol z 2908 na 1863 kalórií na obyvateľa, čo predstavuje 36% úbytok. V súčasnosti sa pohybuje okolo hodnoty 2473 kalórii na obyvateľa (Pfeiffer, 2006, s. 57 ). Produkcia živočíšnych proteínov je stále nízka. HDP na obyvateľa však rastie stabilne od roku 1995 a zdravie populácie sa zlepšilo. Kalorický príjem je o niečo nižší, ako bol pred rozpadom Sovietskeho zväzu, avšak s ohľadom na podmienky je možno smerovanie poľnohospodárskej výroby a zabezpečenia výživy považovať za úspech. Zvlášť v porovnaní s hospodárstvom Severnej Kórei, ktorá čelila rovnakým podmienkam. Treba taktiež uviesť, že Kuba zvládla konverziu pôdohospodárstva bez pôžičiek od Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, čo je veľmi dôležitý fakt, ak budú krajiny závislé od súčasného modelu produkcie potravín čeliť rovnakým problémom v časoch dlhovej krízy.

Mnoho ľudí sa kvôli zabezpečeniu potravín a vyšším príjmom v oblasti poľnohospodárstva presťahovalo z miest na vidiek. Platy skúsených farmárov stúpli na úroveň porovnateľnú s príjmami inžinierov a doktorov (Heinberg, 2011, s. 49). Pestovanie plodín pre obyvateľstvo a export vyžaduje väčšie plochy, ako v industriálne zameraných krajinách a farmy celkovo zaberajú väčšiu plochu. Obyvateľstvo si zeleninu pestuje svojpomocne. Kuba v súčasnosti časť produkcie exportuje a to hlavne citrusové ovocie a produkty cukrovej trstiny. Väčší počet obyvateľov sa podieľa na produkcii potravín. Množstvo ľudí pracujúcich v tomto sektore je medzi 15-25 %. 


Pokračovať na ďalšej kapitole: Orientácia poľnohospodárstva a potravinového zabezpečenia na nízko-energetický variant

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom