Peter Stanek - Globálna kríza a kontrolovaná spoločnosť

Max Keiser: “Barack Obama nemá šajn. Mitt Romney zbankrotuje krajinu”

Niektorí volajú Maxa Keisera zradca, avšak najexpresívnejší americký politický a ekonomický komentátor sa onedlho stane najsledovanejším informačným spravodajcom na planéte. Tu vysvetľuje, prečo nebude v utorkové voľby hlasovať za žiadneho kandidáta.


Autor: Robert Chalmers
Zdroj: The Independent
http://www.independent.co.uk/news/world/americas/max-keiser-barack-obama-is-clueless-mitt-romney-will-bankrupt-the-country-8269633.html

Nevoľník sa mal v časoch kráľa Jána Anglického, Max Keiser upozorňuje, v mnohých oblastiach lepšie ako niektorí voliči v roku 2012.

“Pretože v ére Robina Hooda,” pokračuje Keiser, “bol proces zlodejstva transparentný. Baróni prišli do vášho domu. Švacli vás po hlave a zobrali vám všetky peniaze.” Ak napriek tomu, že chudoba nesúcitila s utláčateľmi, dodáva Keiser, mohli prinajmenšom pochopiť ich metódy. A nevoľníci,“ hovorí, „si dokázali vychutnať trochu stability. Dostávali niečo za svoje zotročenie. Malý fľak zeme. Ubytovanie. Určitý vzťah s vlastníkom statkov.“ V modernom veku  “finančnej tyranie“ organizovanej tými, ktorých Keiser nazýva „banksteri“ v riadiacich pozíciách hlavných finančných inštitúcií v USA a Európe, verí „sme sa dostali do oveľa zákernejšej formy neo-feudalizmu. Nástroje zlodejstva sa zmenili; to je všetko.“

Kedy by bol lepší čas vyjadriť svoje rozhorčenie, môžeme sa opýtať, ako počas prezidentských volieb? Ale skutočné sily, ktoré formujú osud jeho domoviny, Keiser hovorí, sú neprístupné tlaku domáceho obyvateľstva.

Páni, naštartujte svoje Deloreany

V tohto týždňovej atmosfére hľadania nemeckého zlata (z čoho si dokonca aj náš najväčší, údajne finančný, plátok robil žarty) nový zaujímavý článok, ktorý možno ozrejmí niektoré nevyhnutnosti spojené s pomalým kolapsom menových systémov založených na dlhu. 

Autori: Lee Quaintance & Paul Brodsky z QBAMCO
Zdroj: zerohedge.com
http://www.zerohedge.com/news/2012-10-25/gentlemen-start-your-deloreans

 “Ak sú moje výpočty správne, keď toto baby dosiahne rýchlosť 88 míľ za hodinu… potom uvidíte.”

Vypadá to tak, že motory sa pomaly štartujú a onedlho sa možno opäť ocitneme v budúcnosti. Začiatkom tohto mesiaca veľmi rešpektovaný asset manager, ktorý začal pozície v zlate, vydal správu v ktorej vyjadril domnienky o relatívnej hodnote zlata. V správe bol použitý vzorec, ktorý porovnával kvantitu peňazí vo svete a množstvo svetového zlata. Výsledkom správy bolo, že použitím tejto kalkulácie by relatívna cena zlata bola 2 500 dolárov za uncu. Výrazne vyššia cena, než je súčasná spotová cena.

Analýza postavila hodnotu zlata na predpoklade návratu k zlatému štandardu, otvárajúc otázku: “čo keby sa celé svetové zásoby zlata použili na krytie globálneho objemu fiatnej meny?” Vo vysvetlení bolo uvedené, že na svete je približne 12,5 biliónov fyzických a elektronických peňazí a niečo vyše 155 000 metrických ton zlata, ktoré bolo doteraz vyťažené (čo by oprávňovalo nastaviť cenu zlata na približne $2 500/uncu, ak by mali byť v súčasnosti globálne bankové rezervy kryté zlatom). Ako viete, plne súhlasíme s konceptom vyjadrenia hodnoty prostredníctvom zlata, oceneného vo vzťahu ku kvantite rezerv (ako vyjadrenie ceny za uncu podľa Shadow Gold Price). Avšak, myslíme si, že by bolo dôležité vysvetliť nedostatky metódy uvedenej vyššie a ukázať argumenty, ktoré by presnejšie zohľadnili skutočnú súčasnú cenu zlata.

Možnosti potravinovej produkcie - energetická spotreba v procese produkcie potravín

 

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

Zelená revolúcia

Objavy v petrochemickom priemysle počas druhej svetovej vojny sa prejavili vo všetkých oblastiach hospodárstva. Využívanie plastov a masové využívanie dopravných prostriedkov sú príkladom týchto zmien. Revolúciou prešlo aj poľnohospodárstvo. Nárast počtu obyvateľstva nielen v krajinách tretieho sveta, ale aj povojnových silných ročníkov, kládol na produkciu potravín náročné požiadavky. Bolo nutné zvýšiť produktivitu v tomto sektore ekonomiky, aby sa svet vyhol negatívnym dôsledkom nedostatku potravín. Viaceré výskumné organizácie, ako napríklad Rockefeller fundation, sa zamerali na využitie ropných derivátov, mechanizácie a nových šľachtených druhov pšenice a ryže. Dizajn nových rastlín sa zameriaval na zvýšenie ich vzájomnej tolerancie. Zvýšila sa tak hustota pestovaných rastlín na obhospodarovanej ploche, avšak na úkor kvality.  Nové druhy rastlín vytvárali vyššie výnosy, na druhej strane ale intenzívne vyčerpávali pôdu, ktorá rýchlo strácala živiny. Odpoveďou na tento problém bolo využitie umelých dusíkatých hnojív, vyrábaných zo zemného plynu a ťažba minerálnych hnojív. Tieto látky majú za úlohu poskytnúť pôde prvky nevyhnutné pre rast poľnohospodárskych produktov.

Mechanizácia poľnohospodárstva umožnila zväčšiť plochu pestovaných plodín, uľahčila poľnohospodárom prácu a zaviedla do odvetvia princípy hromadnej výroby. Nové mechanizačné prostriedky sa vďaka rozvoju priemyselnej hromadnej výroby počas druhej svetovej vojny stali lacné a dostupné pre farmárov. Traktory, kombajny, mechanizované sejačky, stohovače a pluhy vytvorili predpoklad pre pestovanie väčšieho množstva plodín s nižšími nákladmi. Zatiaľ čo pre ťažný dobytok musel poľnohospodár vyčleniť plochy na pastvu a uskladňovať každoročne seno, mechanizmy využívali naftu a benzín, ktoré boli, v časoch veľkého množstva uhľovodíkových zásob, lacné. Farmár tak mohol uvoľnené plochy, ktoré boli potrebné pre nasýtenie ťažných zvierat, využiť na pestovanie plodín pre zisk. Na druhej strane produktivita mechanizmov bola so strojmi oveľa vyššia. S jedným párom koní boli k dispozícií dve konské sily. Pri využití traktora sa za nižšie náklady dalo využiť sto a viac konských síl. Produktivita fariem sa vďaka intenzívnemu využitiu uhľovodíkových palív stala oveľa vyššia. Uľahčili prácu veľkého množstva ľudí a zvierat. Nahradili ju natoľko, že v rozvinutých krajinách sa len malá časť obyvateľstva venuje poľnohospodárstvu.

Zavedenie mechanizačného prístupu do systému produkcie potravín sa prejavil aj na organizácií pestovania potravinových komodít. Začali sa uprednostňovať veľké plochy monokultúr. Sejba veľkých plôch jednou plodinou vytvorila efektívnejší systém riadenia nákladov. Intenzívne využívanie takéhoto prístupu, spojením s novo vyšľachtenými druhmi plodín, zvýšilo produkciu obilnín počas „zelenej revolúcie“. Medzi rokmi 1950 a 1984 vzrástli výnosy o 250% (Kindel, 1994).  Takýto prístup mal však aj svoje nevýhody. Každá rastlina predstavuje systém vstupov a výstupov látok a energie. Rozdielne druhy rastlín vyčerpávajú z pôdy určité látky vo väčšom či menšom množstve. Výsadba veľkých plôch jedným typom rastliny vytvára špecifické a intenzívne požiadavky na zloženie chemikálií v pôde. Z nej  sa po čase vyčerpajú látky, ktoré monokultúry potrebujú pre svoj rast a rozvoj.

Monokultúry týchto nových druhov odčerpávali živiny z pôdy veľmi rýchlo. V prirodzenom prostredí žijú druhy rastlín a živočíchov v symbiózach a vzájomná látková výmena umožňuje existenciu všetkých druhov v ekosystéme. V prostredí monokultúr takáto koexistencia a vzájomná podpora chýba. Vyčerpané látky z pôdy sú nenávratne preč a prirodzená obnova znehodnotenej pôdy trvá dlhú dobu. Odpoveďou sa stali umelé hnojivá. Fosfor, draslík a dusík, základné prvky pre existenciu rastlinných kultúr, museli farmári dodávať umelo. Chemické hnojivá vytvárané z uhľovodíkových produktov začali zabezpečovať dusíkaté látky, fosfor z kamenných fosfátov a draslík draselných solí. Monokultúry taktiež narušili prirodzené obranné mechanizmy ekosystémov a naturálnu konkurenciu živočíšnych a rastlinných druhov. Monokultúry stratili svoju odolnosť voči chorobám a škodcom. Využívať sa preto začali v narastajúcej miere aj pesticídy, ktorých zdrojom sú ropné deriváty. Poľnohospodári v krajinách tretieho sveta, ktorí si nemôžu dovoliť umelé hnojivá, po vyčerpaní pôdy klčujú lesné porasty, aby získali novú pôdu s vysokým obsahom živín. Keďže ekosystémy sa nedokážu rýchlo obnoviť na vyčerpanej pôde, dochádza k degradácií pôd, čoraz intenzívnejšej likvidácii lesných porastov a pôdnej erózii. Poľnohospodárstvo, koncentrované do čoraz menšieho počtu veľkých korporácií, v súčasnosti využíva pôdu ako špongiu s vysokým obsahom chemických látok potrebných pre rast plodín.

Energetická spotreba v procese produkcie potravín

Cenou za zefektívnenie a zvýšenie potravinovej produkcie pre exponenciálne rastúci počet obyvateľov planéty bola jej narastajúca závislosť na umelých hnojivách, spotrebe energie a chemických derivátov na likvidáciu škodcov. Intenzívne využívanie uhľovodíkov v poľnohospodárstve vytvorilo systém, ktorý je veľmi citlivý na zmeny ceny ropy. V skutočnosti totiž transformujeme energetickú hodnotu uhľovodíkových palív na potraviny, z ktorých získavajú energiu ľudia. Západný typ stravy bohatý na bielkoviny a tuky vyžaduje 4,4 litra dieselového paliva na osobu za jeden deň (Olivier, 2008). To znamená, že štvorčlenná rodina spotrebuje za jeden rok 175 barelov ropy vo forme potravy. Zvýšenie životného štandardu chudobnej svetovej populácie spôsobí tlak na ceny ropy. Tento jav sa deje hlavne v oblasti juhovýchodnej Ázie, kde čoraz väčší počet obyvateľov prechádza na západný typ stravovania. Vegetariánska strava má nižšiu energetickú hodnotu v porovnaní s západnou stravou. Zatiaľ čo priemerný energetický obsah vegetariánskej stravy je 4 kWh za deň, strava bohatá na mliečne výrobky a mäso má energetický obsah 12 kWh za deň (MacKay, 2009). Proces energetickej premeny v poľnohospodárstve, pod vplyvom zelenej revolúcie umožnil využívať nielen slnečnú energiu vo forme fotosyntézy pri pestovaní, ale aj slnečnú energiu organických zlúčenín, ktoré sa v zemskej kôre transformovali na ropu a zemný plyn. To znamená, že pri spotrebe približne 4,4 litra (približne 47,3 kWh) paliva denne na 12 kWh energie spotrebujeme 4 energetické jednotky pohonných hmôt na jednu energetickú jednotku potravy. Ak by sa prirátala aj spotreba palív pri preprave, bol by tento pomer ešte väčší. Niektorí autori udávajú celkový energetický pomer až na úrovni 10:1 (Pfeiffer, 2006, s. 76). Na obrázku 32 je prezentovaná závislosť cien potravín od svetových cien ropy, pričom je evidentné, že táto závislosť je veľmi silná.

Obr. 32: Vzťah vývoja cien ropy a cien potravín medzi rokmi 2001 a 2011

Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN, Medzinárodná energetická agentúra

Dostupné na: http://www.paulchefurka.ca/Oil_Food.html

Zvýšenie cien energií ovplyvní výnosy poľnohospodárov nielen z dôvodu priamych vyšších nákladov na energie, ale aj kvôli rastúcej cene vstupov. Napríklad hnojivá, ktoré tvoria podstatnú časť primárnych energetických vstupov v agronómii, sú vyrábané prostredníctvom energeticky veľmi náročných procesov. Ako uvádza McLaughin, v článku pre magazín Canadian Agricultural Enginering, spotreba energie v modernom poľnohospodárstve sa rozdeľuje v nasledovnom pomere (McLaughin, 2000):

·              31% - výroba anorganických hnojív

·              19% - prevádzka poľných mechanizmov a strojov

·              16% - preprava

·              13% - zavlažovanie

·              8% - chov dobytka

·              5% - sušenie obilia

·              5% - produkcia pesticídov

·              3% - zvyšok

Skoro tretina energie v poľnohospodárstve sa spotrebuje na výrobu hnojív. V rámci ich produkcie sa na výrobu jedného kilogramu hnojiva spáli jeden kilogram dieselového paliva (Marterson, 2011, s. 201). S príchodom energetickej krízy nebudú poľnohospodárom stačiť agrodotácie, aby pokryli všetky náklady na pestovanie. Moderné poľnohospodárstvo sa stalo na systéme produkcie, prostredníctvom neustáleho odčerpávania živín z pôdy a ich nahrádzaním umelými hnojivami, závislé. Medzi rokmi 1960 až 2000 sa zvýšila spotreba hnojív päťnásobne (Earth policy institute, 2011). Bez umelých hnojív nie je možné v súčasnosti nasýtiť svetovú populáciu, pretože poľnohospodárske systémy založené na monokultúrach nie sú schopné samo obnovy pôdnych živín. Navyše, ročne je veľké množstvo chemicky pripravených hnojív odvedených riečnymi systémami do oceánov, kde vytvárajú rozsiahle mŕtve zóny a rastúci počet záplav pod vplyvom klimatických zmien spôsobuje splavovanie obrovského množstva živín z rovinatých úrodných oblastí. Podľa odhadov Ministerstva poľnohospodárstva USA a univerzity v Ohio sa každoročne pri pestovaní štyroch hlavných plodín – pšenice, ryže, kukurice a jačmeňa – stráca 20 miliónov ton živín. Ak by sa odhad aplikoval na celú svetovú poľnohospodársku produkciu, číslo by bolo 2 až 3 krát vyššie (Cribb, 2010, s. 74). Čína zvýšila v posledných rokoch používanie umelých hnojív o 44%, Pakistan o 61%, Brazília o 137%. Všetky krajiny zaznamenali nárast počtu záplav, zosuvov pôdy a zároveň nárast počtu obyvateľstva. Naopak Európa znížila ich spotrebu skoro o polovicu (FAO, databáza).

Poľnohospodárstvo je rovnako závislé na pesticídoch. Ich spotreba sa od začiatku zelenej revolúcie zvýšila 1000 krát. Na ich produkciu sa taktiež využívajú ropné produkty. V prípade nedostatku týchto látok hrozí, že rozľahlé monokultúrne oblasti budú zasiahnuté chorobami, hmyzom alebo znehodnotené výskytom buriny. V časoch energetickej krízy sa zvýšená cena energetických vstupov prejaví nielen na priamych nákladoch za naftu a zemný plyn. Vzrastú náklady na hnojivá, od ktorých je súčasné poľnohospodárstvo závislé. To znamená, že producenti budú svoje náklady zohľadňovať v cenách produktov alebo nebudú hnojivá využívať, čo povedie k nižšej produkcii a nedostatku potravín na trhu. Napríklad v roku 2008, v čase prudkého rastu cien ropy a potravín, sa zvýšili ceny močoviny (dusičnanového hnojiva) o 60% a cena diamonium fosfátu o 218% (Cribb, 2010, s. 74). Mnoho farmárov ukončilo svoju činnosť. Počet samovrážd farmárov v Indii dosiahol v tomto období veľmi vysoké čísla.

Hranice možností umelých a minerálnych hnojív

Niektoré zdroje hnojív potrebných pre poľnohospodársku výrobu dosahujú v súčasnosti vrchol produkcie. Fosfor, jeden zo základných stavebných prvkov pri vytváraní a prenose energie prostredníctvom adenín trifosfátu, v procese látkovej výmeny, koluje v prirodzených ekosystémoch medzi rastlinami, zvieratami a človekom. Jeho export z ekosystémov vo forme produkcie potravinových komodít sa preto nahrádza minerálnymi hnojivami na báze fosfátov. Avšak, ako prezentujú niektorí odborníci, jeho produkcia dosiahla, prípadne v súčasnosti dosahuje, svoj vrchol. Podobne, ako ropná produkcia. Aj keď podľa, organizácie Global Phosphorus Research Initiative globálne zásoby fosforu vystačia na 30 – 40 rokov pri súčasnej miere spotreby (Elser, White, 2010), narážame na rovnaký problém ako pri ťažbe prakticky všetkých nerastných surovín – po prekročení vrcholu produkcie, nie je možné fyzicky vyťažiť viac nerastov, ktoré sú jednak náročnejšie dostupné alebo nižšej kvality. Podľa analýz, ktoré vykonal Déry a Anderson, pri aplikácii modelov odhadu zdrojov, maximálna produkcia fosfátov dosiahla vrchol v roku 1989 a od tejto doby postupne klesá, ako je znázornené na obrázku 33. Ťažba minerálnych hnojív bude čoraz náročnejšia a energeticky intenzívnejšia, práve v období rastu cien energií. Ľudstvo sa bude musieť spoľahnúť na hnojivá vyrábané chemickou cestou, počas neustáleho rastu cien energií a uhľovodíkových produktov a počas exponenciálneho rastu svetovej populácie. Vlády krajín si tieto fakty začínajú uvedomovať a obmedzujú ich export. V roku 2009 sa 67% svetovej produkcie fosfátov ťažila na troch miestach – v Číne (35%), USA (17%) a západnej Sahare (15%) (Soil Assotiation, 2010). Niektorí komentátori v tejto oblasti, ako napríklad Heinberg, aj odborná obec v časopise Scientific American, hovoria o tikajúcej potravinovej bombe. Čína zakázala vývoz fosfátov a USA ich prudko obmedzili (Heinberg, 2011, s. 136). Čína taktiež obmedzila vývoz vzácnych prvkov, ktorých sa v tejto krajine nachádzajú najväčšie svetové zásoby a využívajú sa napríklad na produkciu polovodičov, mikročipov a solárnych panelov.

Obr. 33: Vrchol svetovej produkcie fosfátov

Zdroj: Déry , Anderson, 2007

Na prepravu potravín sa spotrebuje približne 16% energetických vstupov v tomto odvetví hospodárstva. Aj keď percento nepredstavuje dominantný podiel energetickej spotreby, závislosť potravinového zabezpečenia obyvateľstva na preprave je vysoká a zaznamenáva rastúci trend. Len veľmi málo potravín sa v súčasnosti spotrebuje z lokálnych zdrojov. Prepravné vzdialenosti, od producentov potravinových komodít k produkčným kapacitám na výrobu a balenie potravín, neustále narastajú. Globálna ekonomika natiahla reťaze producentov, spracovateľov, veľkoskladov a distribútorov na komplexnú a globálnu sieť. Vzdialenosť transportu potravín sa medzi rokmi 1978 a 1999 zväčšila o 50% (Jones, 2001). Tento trend s rastúcou integráciou globálnej ekonomiky narastal aj v nasledujúcej dekáde. Ako bolo uvedené v časti o kríze energetických zdrojov, tento štandard nebude môcť byť zachovaný. Vzrastajúce vzdialenosti prepravy potravín zvýraznia negatívne dôsledky ich nedostatku v prípade narušenia systému zásobovania pohonnými hmotami. Zvýšenie cien ropy nielen že predraží náklady na dopravu, ale niektoré výrobky nebudú dostupné v prípade, ak krajina nemá kapacity na ich produkciu alebo sa stanú zahraničné produkty pre obyvateľstvo krajiny príliš drahé (najväčšie problémy nastanú, ak sa zníži kúpyschopnosť obyvateľstva infláciou a zároveň nastane ropná kríza, ktorá predraží potraviny). Obzvlášť kriticky bude zasiahnutá preprava čerstvých produktov. Až 93% tohto typu potravín sa prepravuje nákladnými automobilmi (Pfeiffer, 2006). Taktiež mrazenie potravín je energeticky veľmi nákladné. Preprava chladených a mrazených potravín, hlavne mrazeného mäsa a chladeného ovocia a zeleniny, bude výrazne ovplyvnená.

Systém zabezpečenia výživy obyvateľstva je vo všetkých jeho stupňoch závislý na cenách ropy. Jej nedostatok sa prejaví naprieč celou štruktúrou svetovej produkcie a distribúcie potravín. Od rastu cien energetických vstupov na pohon poľnohospodárskych mechanizmov, rastu cien umelých hnojív a chemických prostriedkov na hubenie škodcov, od ktorých je súčasná produkcia silne závislá až, po zvýšenie nákladov za prepravu. Energetická kríza znemožní produkciu a prepravu veľkého množstva potravinových produktov, ktoré moderná spoločnosť pokladá za prirodzenú súčasť života. Dotácie pre agronómov v súčasnosti vyrovnávajú nedostatky v produkcii potravín hlavne v rozvinutých krajinách. S postupujúcou dlhovou krízou je v súčasnosti tento systém ohrozený a s postupujúcou energetickou krízou bude určite neudržateľný, pretože už v súčasnosti vypláca Európska únia 40% zo svojho rozpočtu ako priame dotácie poľnohospodárom.
 

Pokračovať na ďalšej kapitole: Dostupné zdroje vody pre poľnohospodársku výrobu

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

Dostupné zdroje vody pre poľnohospodársku výrobu

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

Svetový poľnohospodársky systém je vystavený tlakom pod vplyvom klimatických zmien a činnosti človeka. V roku 2008, ako uvádza Dutton (Dutton, 2010, s. 32): „ ...na sekundu sa počet ľudí žijúcich v mestách vyrovnal s počtom ľudí žijúcich na vidieku. Potom sa niekde v meste narodilo dieťa a od tohto času, prvý krát v našej histórii, sa stala ľudská rasa prevažne mestská“. Pri zachovaní súčasného trendu sa mestská populácia zväčší z 3,3 miliardy ľudí (2007) na 6,4 miliardy v roku 2050 (World Urbanization Prospects, 2008). To znamená, že čoraz väčšia časť populácie bude závislá na dodávkach potravín, bez možnosti ich pestovania v blízkom okolí. V súčasnosti je polovica obyvateľstva planéty závislá na dodávkach potravín z vidieckych oblastí, avšak zároveň urbanistické a vidiecke sídla začínajú spoločný zápas o vodu. Spotreba vody mestami nabrala na intenzite a v niektorých štátoch sa začali súdne spory medzi farmármi a radnicami o využívanie vodných zdrojov. Napríklad Čína, ktorá tvorí 22% svetovej populácie, má len 8% dostupných zdrojov pitnej vody, ktorú potrebujú farmári, mestá ale aj prudko rastúci priemysel a elektrárne. Viac ako 660 miest v Číne v súčasnosti zažíva nedostatok vody, pričom 70 – 75% percent tejto tekutiny, ktorá sa využíva na zavlažovanie Severočínskej planiny, hlavnej pestovateľskej plochy Číny, pochádza z podzemných zdrojov (Cribb, 2010, s. 40). Rovnakú skúsenosť však majú aj niektoré štáty Indie a USA. Globálne zmeny klímy tento trend posilňujú. Poľnohospodárska výroba spotrebuje každoročne veľké množstvo vody a rast mestskej populácie na jej zdroje kladie veľmi silný tlak.

Ak bude ľudstvo čeliť nedostatku vody, čelí aj nedostatku jedla. Človek spotrebuje denne približne 4 litre vody, avšak päťsto krát viac, 2000 litrov vody denne, sa spotrebuje na jedného konzumenta pri produkcii potravín. V časoch, keď sa poľnohospodárstvo muselo spoľahnúť iba na silu ľudí a zvierat, nebolo možné intenzívne zavlažovať rozľahlé polia. Pri počiatkoch civilizácií bola vždy voda, ktorá umožňovala pestovanie plodín, napájanie dobytka a tvorbu dostatočného množstva potravy pre vytváranie sociálnych štruktúr. Časť obyvateľstva sa priamo nepodieľala na produkcii ale koordinovala činnosti s ňou spojené. Najstaršie civilizácie rástli na brehoch veľkých riek – Sumerská medzi riekami Eufrat a Tigris, Egyptská na brehoch Nílu, ale tiež na brehoch riek Indus a Ganga. Zavlažovacie systémy, ktoré využívali záplavy z topenia horských ľadovcov, boli v tom čase revolučné, ale nebezpečné. Príliš veľký prúd vody úrodu zničil a odplavil vrchné vrstvy pôdy so živinami. Ak nastali roky so slabými zrážkami, rieky priniesli nedostatok vody a úrodu zničilo sucho.

Začiatok využívania energie fosílnych palív umožnil transport vody na veľké vzdialenosti a z veľkých hĺbok. Prepravou vody prostredníctvom práce vykonávanej pumpami sa zmenil aj spôsob pestovania. Zavlažovacie stroje sú v súčasnosti nevyhnutné pre pestovanie na väčšine fariem. Prelomovým sa stal koncept využívania kvalitnej pôdy a teplej klímy aj oblastiach s nízkym ročným úhrnom zrážok, využitím vody z podzemných zdrojov. Napríklad gigantický vodný rezervoár Ogallala, ktorý sa tiahne naprieč ôsmimi štátmi USA, bol známy od začiatku devätnásteho storočia, ale až v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa prostredníctvom elektrických a naftových púmp začala využívať jeho kapacita. Voda ťažená z tohto rezervoáru zmenila Veľké pláne, opustené po katastrofe pri ktorej piesočná búrka zničila veľké plochy úrodnej pôdy tým, že z nich odviala úrodnú vrstvu, na jeden z najproduktívnejších regiónov produkcie potravín na svete. Rezervoár Ogallala zásobuje vodou 27% zavlažovanej pôdy v USA tým, že poskytuje zhruba 21 miliónov kubických akrov vody ročne (Marterson, 2011, s. 207). V roku 2009 však výskumný tým z Texaskej univerzity zistil, že jeho hladina prudko klesá (Dutton, 2010, s. 102). V niektorých miestach až 90 cm ročne. Tisícky púmp vysávajú vodu, ktorá sa ukladala od čias pleistocénu a miera ich obnovy je oveľa nižšia ako miera využívania. Niektoré studne sú postavené len do hĺbky desať metrov a začínajú nasávať vzduch. Odpoveďou, ako pri každom vyčerpávaní zdroja, je postavenie viac studní a intenzívnejšie využitie energie na získanie vody. Teda zrýchlenie spotreby upadajúceho zdroja, aplikácia prístupu, ktorý problém spôsobil, v čoraz väčšej miere. Vyčerpávanie tohto veľmi pomaly sa obnovujúceho zdroja vody je natoľko intenzívne, že do 25 rokov nebude možné extrahovať žiadnu vodu a úrodné plochy sa opäť zmenia na prašnú zem.

Rovnaký problém je však v krajinách s vysokým rastom populácie. V Indii 1000 z 5723 geografických celkov využíva podzemnú vodu tak intenzívne, že tieto zdroje nie sú schopné sa sami obnovovať (Zwerdling, 2009). V Číne najúrodnejšie plochy za posledné roky prešli poklesom hladiny spodnej vody až o 90 metrov (Cribb, 2010, s. 43). Južnú a Juhovýchodnú Áziu obýva väčšina svetovej populácie. Zároveň tento región zavlažujú veľké rieky zásobované vodou z himalájskych ľadovcov, ktorých veľkosť sa každým rokom zmenšuje pod vplyvom globálnych klimatických zmien. Ak sa zmenia vzorce každoročných monzúnov, hrozia regiónu veľké problémy, rovnako ako aj svetovému potravinovému trhu. Klimatické zmeny a činnosť človeka taktiež prispievajú k strate veľkého množstva úrodnej pôdy. Rozširovaním púští stráca Čína každý rok 40 ton pôdy na jeden hektár. Obnova kvalitnej pôdy o hrúbke 2,5 cm trvá približne 500 rokov. Extrémne výkyvy klímy ničia pôdu záplavami a zosuvmi taktiež v Pakistane, Indii a na veľkých plochách Južnej Ameriky (Pimentel, Giampierto, 1999).

Súčasný spôsob pestovania potravín je závislý nielen na uhľovodíkových palivách ale aj vode. Sedemdesiat percent vody ktorú ľudstvo využíva je zužitkovaná v poľnohospodárstve. Začiatok éry využívania ropy kopíruje nárast využívania zavlažovania, za účelom zvýšenia výnosov pôd. A to aj tých, ktoré by bez umelého zavlažovania boli na pestovanie potravín absolútne nevhodné, pričom na týchto plochách v súčasnosti závisí veľká časť svetovej potravinovej produkcie. V štyridsiatych rokoch minulého storočia ľudstvo využilo na zavlažovanie väčšie množstvo vody ako za celé predošlé storočie (viz. obrázok 33). S prebytkom vody, energie a hnojív bolo možné nasýtiť neustále rastúcu svetovú populáciu. Medzi rokmi 1950 až 2000 spotreba vody v poľnohospodárstve narástla päť krát. Ak bude toto tempo rastu naďalej pokračovať, svet bude musieť získavať naďalej rastúce množstvo vody, len aby zachoval súčasný stav výživy svetovej populácie. Avšak vyčerpávané zdroje podzemnej aj tečúcej vody v súčasnosti dosahujú svoje hranice.

Obr. 33: Vývoj spotreby vody na zavlažovanie podľa regiónov

Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN

Dostupné na: http://www.fao.org/docrep/003/t0800e/t0800e0a.htm

Rast svetového obchodu ovplyvnil spotrebu vody v priemysle. Výroba elektrickej energie využíva veľké množstvo vody na chladenie a produkciu vodnej pary na pohon turbín. Taktiež, s rastom cien energetických surovín sa zvýši tlak na spotrebu vody, hlavne pri výrobe uhľovodíkových palív z ropných pieskov, pri injektáži vody do ropných studní za účelom vytláčania zvyškov ložísk a na získavanie zemného plynu metódou frackingu. Ako bolo spomenuté, nárast konfliktov pri využívaní vodných zdrojov je hlavne medzi farmármi a mestami. Zatiaľ, čo spotreba vody v priemysle je stabilná, prípadne závislá od výkyvov ekonomiky, spotreba vody v mestách a na zavlažovanie rastie počas leta a zvlášť počas horúcich dní. Veľmi teplé a suché letá, ktoré sa v poslednej dobe vyskytujú v Severnej Amerike a Európe, sú toho príkladom. Niektoré mestá, ako napríklad Las Vegas alebo Atlanta, v posledných rokoch začali niekoľko súdnych sporov o právo využívať vodu z rieky Colorado. Dôvodom je prudký nárast obyvateľstva v mestách, ktorému sa nestačila prispôsobiť infraštruktúra spracovania a distribúcie pitnej vody (viz. obrázok 34).

Obr. 34: Vývoj svetovej spotreby vody podľa sektorov hospodárstva

Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN

Dostupné na: http://www.fao.org/docrep/003/t0800e/t0800e0a.htm

Akútny nedostatok vody pre priemysel, mestá a poľnohospodárstvo sa prejaví na raste cenovej hladiny priamo, rastom cien pitnej vody a vody pre priemysel. A prejaví sa aj nepriamo, rastom cien potravín, ktorých pestovanie je veľmi náročné na spotrebu vody. Dopyt po vode bude neustále rásť z dôvodu rastu prosperity v Južnej a Juhovýchodnej Ázii a niektorých častiach Južnej Ameriky. Industrializácia Číny vyžaduje a bude vyžadovať rast spotreby vody  pre energetiku, chemický, textilný a oceliarsky priemysel. Rovnako budú zvýšené požiadavky zo strany rýchlo rastúcich ekonomík Indie a Brazílie. Najväčší tlak na rast ceny vody bude predstavovať zvýšená poľnohospodárska produkcia pod vplyvom rastu svetovej populácie. Na jeden kilogram obilia sa spotrebuje od 1000 do 1500 litrov vody (v závislosti od podnebného pásma) (Pozri tabuľku 5). Úspora domácnosti v procese spotreby vody nepredstavuje preto výrazný úsporu vodných zásob. V porovnaní so spotrebou vody v poľnohospodárstve je spotreba v ostatných odvetviach podstatne nižšia. Obmedzenie spotreby v priemysle a domácnostiach je jednoduchšie, pretože je oveľa ľahšie obmedziť využívanie tovarov a služieb, ktoré netvoria základnú bázu existencie človeka. Kvalitné a dostupné potraviny sú nevyhnutné pre biologické funkcie ale aj funkcie sociálne. Nedostatok jedla skoro vždy vedie k nepokojom a narušeniu sociálnej kohézie. Ak bude ľudská populácia na planéte rásť naďalej súčasnou mierou, potom spotreba vody v poľnohospodárstve bude o niekoľko desaťročí enormná. V prípade zabezpečenia výživy obyvateľstva musíme rátať s proporcionálnym rastom spotreby vody, tak ako je to uvedené napríklad v tabuľke 5.

Tabuľka 5, Zdroj

Jedlo / produkt	Množstvo vody (liter)
Zemiak	25
Šálka kávy	140
Pohár mlieka	200
Kilogram obilia	1 500
Liter palmového oleja	2 000
Kilogram kuraciny	6 000
Kilogram hovädziny	15 000
Hamburger	2 400
Bavlnené tričko	4 000
Pár kožených topánok	8 000

Lokálna nedostupnosť vody pre potreby poľnohospodárov spôsobuje, že pre niektoré krajiny je výhodnejšie kupovať vodu vo forme potravín. Energetická náročnosť zavlažovania taktiež núti chudobné krajiny kupovať poľnohospodárske produkty v zahraničí. Voda využívaná na výrobu plodín na export sa nazýva virtuálna voda. Virtuálna voda nepredstavuje fyzický vývoz vody. Je to voda, ktorá sa využíva na zavlažovanie v krajinách s dostatkom vody, respektíve s dostatkom energetických surovín pre zavlažovanie. Pre chudobné krajiny je menej náročné kupovať vodu v tejto forme, pretože nemajú potrebné zásoby vody alebo nemajú dostatok prostriedkov na budovanie infraštruktúry na ťažbu vody a jej transport, prípadne na energetické zabezpečenie tohto procesu. Ako uvádza Maude Barlowová vo svojej knihe venovanej súčasným snahám súkromných spoločností o dominanciu nad vodnými zdrojmi a infraštruktúrou (Barlow, 2007, s. 17):

„Mnoho chudobných krajín exportuje svoju cestu k suchu. Medzi 15 až 20 percentami vody využívanej ľuďmi na svete sa nespotrebuje v domácich krajinách, ale pre exportné poľnohospodárske plodiny. Tento odhad udáva OSN, čo je mnohými považované za konzervatívne číslo. S pokračujúcim dôrazom Svetovej banky a iných finančných inštitúcií na rast exportu, táto politika vytvára tlak aj na rast transferu vody z bohatých krajín do krajín chudobných.  Čo je zvláštne, aj krajiny, ktoré nemajú dostatok vody, akými sú napríklad USA alebo Austrália, sú hlavní exportéri virtuálnej vody. Čistý export vody z USA predstavuje jednu tretinu celkovej spotreby vody v tejto krajine a je hlavným dôvodom vysychania poľnohospodárskej pôdy na americkom Stredo a Juhozápade.“ To značí, že bez možnosti využívania virtuálnej vody by svetová potravinová situácia bola oveľa vážnejšia. Problémom je, že začínajú vysychať aj krajiny, ktoré si tento luxus domácej produkcie dovoliť môžu.


Pokračovať na ďalšej kapitole: Hranice možností svetových oceánov a rybolov

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

Hranice možností svetových oceánov a rybolov

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom




K tlakom na poľnohospodársku produkciu treba prirátať aj vyčerpanie svetových oceánov, ktoré sú hlavným zdrojom proteínov pre veľkú časť svetovej populácie. Od konca druhej svetovej vojny rástol objem rybolovu zrýchľujúcim sa tempom. Avšak po troch dekádach intenzívneho lovu sa stali mnohé loviská vyčerpané. Zmeny v technologickej sfére v 70. a 80. rokoch umožnili lov vo veľkých hĺbkach. Zvýšila sa taktiež efektivita lovu prostredníctvom technológií, akými sú sonar a globálna družicová navigácia. Za 50 rokov narástla produkcia rýb svetových oceánov a morí viac ako 4,5 krát. V súčasnosti sú však tieto zdroje vyčerpané a sme svedkami ich poklesu. Dôvodom sú nielen obmedzenia na zachovanie kritických ekosystémov a druhov na pokraji vyhynutia, ale aj celkové vyčerpanie lovísk, z ktorých nie je možné fyzicky získať viac potravy. Bezohľadný rybolov je zodpovedný za devastáciu veľkého množstva druhov. Na začiatku 21. storočia bolo 29% lovísk vyčerpaných a znečistených natoľko, že lokálne ekosystémy skolabovali – to znamená, že sa ich populácia zredukovala na menej ako 10% pôvodnej veľkosti. (Dean, 2006). V súčasnosti svet zažíva pokles produkcie potravín z morských zdrojov. Do nej sa začala v čoraz väčšej miere zapájať Čína, ktorá je závislá na spotrebe proteínov vo forme rýb a využíva aj druhy morských živočíchov, ktoré nekonzumuje väčšina svetového obyvateľstva (viz. obrázok 35). Lov rýb rástol zo 7 kg na osobu v roku 1950, na úroveň 17 kg v roku 1988. V tomto čase dosiahla produkcia vrchol a začala klesať na súčasných 14 kg na osobu. (Brown, 2009, s. 69)

Obr. 35: Vývoj svetovej produkcie úlovkov rýb

Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN

Dostupné na: http://www.fao.org/docrep/009/A0699e/A0699E04.htm

 
Kolaps systémov morského rybolovu predstavuje výzvu pre poľnohospodársku produkciu. Ryby sú efektívnejším zdrojom proteínov, pretože menia rastlinnú potravu a planktón na bielkoviny účinnejšie než všetky suchozemské tvory, vrátane hydiny. Rybolov predstavuje zároveň aj lacný zdroj výživných látok, pretože sa jedná o lov živočíchov s ktorých rastom nie sú spojené náklady vo forme krmiva. Tento zdroj výživy je vážne ohrozený a nebude naďalej k dispozícií pre veľkú časť svetovej populácie chudobných krajín. Je otázne, koľko bude trvať obnova morských ekosystémov na udržateľnú úroveň a aká bude následná produkcia v miere umožňujúcej prirodzenú obnovu týchto systémov. Ak by sme mali nahradiť výživnú hodnotu rýb chovom suchozemských živočíchov, potrebovalo by svetové hospodárstvo každoročne 1000 kilometrov kubických vody na zabezpečenie potravy pre chov a ak rátame s rastom dopytu po mäse z dôvodu rastu obyvateľstva, musíme prirátať ďalších 1850 kilometrov kubických vody, podľa odhadov Svetovej potravinovej organizácie (Cribb, 2010, s. 92). Na chov dobytka by sa minula celá produkcia obilia Severnej Ameriky. V súčasnosti sa podstatná časť svetovej spotreby rýb zabezpečuje chovom. Na obrázku 36 je znázornený objem produkcie rýb z morí plus objem produkcie chovom. Čína sa v celkových číslach lovu a chovu podieľa na svetovej produkcii jednou tretinou. Chov rýb bude mať aj naďalej rastúcu tendenciu, pretože ekonomiky závislé od tohto zdroja potravy budú nahrádzať klesajúcu produkciu z morí. Tento proces produkcie bielkovín je však náročný na spotrebu vody a vyžaduje stabilnú klímu, bez dlhých období nízkej úrovne zrážok.

Obr. 36: Vývoj produkcie z úlovkov a chovu rýb

Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN

Dostupné na: http://www.fao.org/docrep/003/t0800e/t0800e0a.htm

Pokračovať na ďalšej kapitole:  Hranice produkčných schopností svetového poľnohospodárstva

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

Hranice produkčných schopností svetového poľnohospodárstva

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

V súčasnosti svet čelí nárastu obyvateľstva exponenciálnou mierou. Proporcionálnou mierou bude rásť spotreba potravín, pretože potraviny predstavujú základný spotrebný tovar. Zabezpečenie výživy vytvára výzvy pre svetové potravinové produkčné kapacity. Aj keď sa v určitých kruhoch tvrdí, že na svete je dostatok potravín avšak ich distribúcia je nerovnomerná, nie je to celkom pravda. Nie je nerovnomerná distribúcia ale kapacity vstupov pestovania potravín a chovu dobytka – pôda, energie, hnojivá a voda. S postupujúcim rastom dopytu po potravinách zažívame pokles schopnosti týchto kapacít produkovať dostatočné množstvo potravy po viac ako jedno až dve desaťročia. Podľa správy holandskej Rabobank, ktorá sa zameriava na investície v oblasti poľnohospodárstva, plocha produktívnej pôdy na hlavu dosiahla svoj vrchol v roku 1960 na úrovni 0,45 ha na hlavu a v roku 2050 sa odhaduje pokles na jednu štvrtinu tejto hodnoty – 1,8 ha na hlavu (Richardson, 2007). V súčasnosti sa tento pomer pohybuje okolo 0,23 hektára na jedného obyvateľa. Dôsledky klesajúceho trendu dostupnej pôdy na jedného obyvateľa sa podarilo oddialiť prostredníctvom progresívnych metód zelenej revolúcie. Avšak aj napriek tomu, svet v roku 1987 dosiahol maximálnu produkciu obilia na jedného obyvateľa na úrovni 342 kg ročne. Od tohto roku je pre jedného obyvateľa planéty vyprodukované stále menšie množstvo obilnín. Medzi rokmi 1990 až 2005 rástol svetový dopyt po jedle 15 krát rýchlejšie ako plocha pôdy schopnej toto jedlo produkovať. Tento pomer sa bude pod vplyvom degradácie pôd a exponenciálne rastúceho obyvateľstva prudko meniť v neprospech potravinovej dostupnosti (Cribb, 2010, s. 50).

Umelé zavlažovanie pomohlo kompenzovať nedostatky klesajúcej plochy obhospodarovateľnej pôdy na jedného obyvateľa. Maximálne množstvo zavlažovanej pôdy schopnej produkovať potraviny na jedného obyvateľa dosiahla naša planéta v roku 1978, kedy na jedného obyvateľa pripadalo 0,48 ha zavlažovanej pôdy. Od tohto roku veľkosť plochy, na ktorej sa pestuje prostredníctvom umelého zavlažovania, klesá. A aj napriek tomu, že táto plocha predstavuje len 17% všetkej pestovateľskej pôdy na svete, podieľa sa na 40% úrody pre globálnu spotrebu. (Postel, 1989). Proporcionálne s poklesom dostupnej zavlažovanej pôdy na obyvateľa klesá aj podiel produkcie. Čoraz menej úrodnej pôdy a dostupnej vody živí stále väčší počet ľudí a pomer klesá viac ako 30 rokov. To dokazuje, ako bolo prezentované vyššie, že základné vstupy – hnojivá, pôda a voda, sú vystavené čoraz náročnejším požiadavkám a v súčasnosti prekonali svoje maximá alebo sú na konci možnosti produkovať stále väčšie množstvo potravín. Za posledné štyri dekády 20. storočia sa množstvo vody dostupnej pre každého človeka znížilo skoro o dve tretiny a do roku 2025 sa tento zvyšok zníži o polovicu (Pimentel, 1999).

Aplikácia nových technológií v oblasti poľnohospodárskej výroby maximalizovala produkciu. Tvorba monokultúr zefektívnila riadenie nákladov na veľkých farmách, avšak proces produkcie potravín sa zmenil na systém premeny uhľovodíkových palív a veľkého množstva vody na potraviny. Pôda, dlhodobo využívaná na tento spôsob pestovania nemôže ani zďaleka dosahovať rovnaké výnosy bez adekvátneho množstva hnojív a chemických látok na hubenie škodcov. Ako vidieť, v súčasnosti aj tento systém dosiahol svoje hranice. Obnova monokultúr a vyčerpanej pôdy však bude trvať dlhé roky. Ľudstvo je preto odkázané na tento spôsob hospodárenia. Aj keď v médiách sa často prezentujú novinky v oblasti mechanizácie a zavádzania informačných a komunikačných technológií do poľnohospodárstva, tie nie sú riešením problému nedostatku vstupov. Nové technológie môžu zefektívniť materiálové toky a organizáciu v procese produkcie potravinových komodít. Na určitý čas môžu spomaliť nastavené trendy. Nové technológie však neriešia fundamentálne problémy so vstupmi do procesu premeny vody, energií a živín na potraviny. Tie sú limitované fyzickým prostredím a po ich vyčerpaní nie je možné, ani za cenu veľkých investícií do technológií, získať ďalšie dodatočné vstupy. Ide o rovnaký problém ako v procese ťažby nerastných surovín, ktorých produkcia začala klesať. Nové technológie zefektívňujú procesy ale netvoria nové vstupy do procesov. Spoliehanie sa na technologický pokrok je nielen nebezpečné, ale v časoch dlhovej a hroziacej energetickej krízy môže narušiť prijímanie opatrení, ktoré majú potenciál negatívnym dôsledkom hore uvedených trendov zabrániť.

Musíme brať do úvahy aj dnešnú úroveň distribúcie potravín, keď na rôznych miestach vo svete hladujú desiatky miliónov ľudí, prevažne žien a detí. Aby svet bol schopný v budúcnosti zabezpečili mieru výživy svetovej populácie, podľa správy Potravinovej a poľnohospodárskej komisie OSN, spotreba bude vyžadovať zvýšenie produkcie o 70% do roku 2050 (FAAUN, 2009). Pri zohľadnení súčasnej reality dostupných zdrojov je otázne, či bude vôbec možné zachovávať civilizáciu vo forme, akú ju poznáme. Navyše, ak do problémov zarátame aj dôsledky nedostatku kapitálu a energií pod vplyvom dlhovej a energetickej krízy, potom ďalšie narastanie počtu obyvateľov na tejto planéte predstavuje nielen medzinárodnú, ale globálnu výzvu pre celé ľudstvo. Zabezpečenie prežitia ľudstva na udržateľnej hranici, pri ktorej je schopné získavať zdroje rovnakou mierou, akou budú obnovované a okolie bude rovnakou mierou likvidovať produkovaný odpad, svetová populácia v súčasnosti prekračuje túto hodnotu o 23% (Heinberg, 2011, s. 87). S rastom populácie a degradáciou ekosystémov bude toto číslo každým rokom narastať.

Niektoré zdroje a ekosystémy dosiahli hranice a sú nenávratne vyčerpané. Príkladom môže byť pestovanie bavlny v Sovietskom zväze využitím zavlažovania veľkých plôch zo zdrojov Aralského mora. Intenzívne využívanie vody vyčerpalo jazero natoľko, že jeho plocha sa zmenšila iba na časť pôvodnej veľkosti. Zároveň sa na hojne zavlažovaných poliach bavlníkov usádzali soli a minerály zo zavlažovacej vody a hnojív. Z úrodnej pôdy sa po čase stala prašná a nehostinná plocha. Rovnaký osud čaká viaceré jazerá a toky krajín v rozvinutom aj rozvojovom svete.

Súčasné a budúce trendy potravinovej produkcie

Rozpor medzi poklesom produkcie potravín a nárastom počtu obyvateľstva sa odrazí na dostupnosti potravy jednotlivým regiónom a sociálnym skupinám. Dôsledkom bude narastanie rizika konfliktov o vodu, ornú pôdu a potraviny. Konflikt v Sudáne, ktorý využili radikálne náboženské skupiny, bol pôvodne konfliktom poľnohospodárov a kočovných pastierov o zmenšujúce sa zásoby pitnej vody a vhodných plôch na pastvu a pestovanie plodín. Strategické štúdie ministerstiev zodpovedných za obranu a analýzu hrozieb súčasných a budúcich zmien v geopolitickej oblasti začali reflektovať realitu nedostatku potravín. Niektoré štúdie pomenúvajú problémy pravým menom, uvedomujúc si závažnosť situácie. Napríklad analýza ministerstva obrany Veľkej Británie pre roky 2007 až 2036 - Strategic Trends, definovala otrasy na svetových finančných trhoch ako dôležitý faktor svetovej bezpečnosti pred tým, ako sa začali prejavovať v plnej miere. Štúdia taktiež poukazuje na nasledujúce výzvy v oblasti udržania bezpečnosti vo svete (Ministerstvo obrany Spojeného kráľovstva, 2007, s. 27-31):

·        Zvýšené riziko prudkého rastu cien potravín a ich nedostatku

·        Nedostatok vody, ktorý bude prispievať k napätiu v už nestabilných regiónoch

·        Masové presuny obyvateľstva z dôvodu zmien klímy alebo vyčerpania zdrojov

·        Možný kolaps rybolovu

·        Zvýšené riziko zlyhania rozvoja niektorých krajín a „zlyhanie mestských megaprojektov“

·        Väčší spoločenský konflikt, vrátane občianskych vojen, povstaní, epidémie kriminality a rozsiahlych nepokojov

Najväčší prírastok obyvateľstva sa v nasledujúcich dekádach očakáva v miestach nachádzajúcich sa pod stresom potravinovej produkcie a dostupnej pitnej vody. Krajiny Afriky, Ázie a Južnej Ameriky, trpiace zanedbanou infraštruktúrou, chudobou a hladom, budú s každým zvýšením cien potravín produkovať vlny utečencov. Tento problém je problémom lokálnym, avšak v súčasnom usporiadaní sveta má globálne dopady. Bohaté krajiny sa ocitli v pavučine problémov dlhovej krízy a vysokej závislosti ich hospodárstva na uhľovodíkových palivách a je preto veľmi otázne, či budú mať kapacity na príjem veľkého množstva utečencov.

Svetové poľnohospodárstvo čelí v súčasnosti niekoľkým hlavným výzvam:

1.      Poklesu produkcie minerálnych hnojív

2.      Zvýšeniu cien za umelé hnojivá

3.      Nedostatku dostupnej vody, prípadne zvýšenej energetickej náročnosti zavlažovania

4.      Vyčerpaniu zdrojov rýb zo svetových morí a oceánov

5.      Klimatickým zmenám

K týmto treba prirátať aj dôsledky zvýšenia cien energií a látok vyrábaných z uhľovodíkových zdrojov na distribúciu potravín. Svetový poľnohospodársky systém v súčasnej forme vyžaduje veľké množstvo vstupov vo forme palív a produktov vyrábaných z ropy a zemného plynu. Zvýšenie cien energií sa prejaví naprieč celým systémom produkcie a distribúcie. S rastom cien ropy sa budú zvyšovať ceny hnojív, pesticídov a insekticídov. Predraží sa prevádzka mechanizmov na poliach. Zavlažovanie bude pod vplyvom nárastu účtov za energie predstavovať pre poľnohospodárov finančne náročnú činnosť. Všetky produkty, ktoré nie sú vyrábané v blízkosti ich zužitkovania, ako sú hnojivá, postreky, potravinové komodity určené na spracovanie, budú predstavovať vyššie náklady z dôvodu nárastu cien prepravy. Predraží sa distribúcia od farmárov do veľkoskladov, na spracovanie a k malopredajcom. Produkcia potravín je energeticky veľmi náročný proces a ako je prezentované na obrázku 32, na zmenu ceny ropy reaguje veľmi citlivo. V prípade, že sa energetická kríza prejaví prudko alebo kvôli vysokým cenám za ropu vznikne vojenský alebo sociálny konflikt u hlavných svetových dodávateľov ropy, potom môže ropný šok paralyzovať svetové poľnohospodárstvo.

Po prudkom náraste cien ropy bude nasledovať prudký nárast cien potravín. Ak takáto situácia nastane práve v čase dlhovej krízy, môžeme byť svedkami dvoch negatívnych javov. Prvým je nespokojnosť občanov, ktorým nielen, že klesne životná úroveň v dôsledku energetickej krízy, ale veľkú časť svojich príjmov budú musieť utratiť za potraviny. Protesty a občianske nepokoje vzniknú ako v chudobných krajinách, v ktorých si obyvateľstvo nebude môcť dovoliť ani základné potraviny, tak aj v krajinách bohatých, v ktorých obyvateľstvo nie je zvyknuté utratiť väčšinu príjmov na základné ľudské potreby. Štáty, ktoré sú odkázané na import potravín sa budú musieť zmieriť s vysokými cenami. Štáty, ktoré sú schopné produkovať potraviny ale budú hospodáriť s deficitom palív a hnojív, budú musieť hľadať nové alternatívy produkcie. Druhý negatívny jav súvisí s financovaním tohto odvetvia hospodárstva. V súčasnosti sú poľnohospodári a spracovatelia závislí od úverovania rovnako, ako ostatné súčasti svetového hospodárstva. Navyše, mnohí poľnohospodári sú úplne závislí od bánk, pretože vlastnia pozemky, na ktoré je vypísaná hypotéka a svoju produkciu – palivá, semená a hnojivá použité pri sadení – financujú prostredníctvom úverov. Farmy budú musieť čeliť vysokým nákladom a vysokým úrokovým mieram zároveň. Mnoho produkčných kapacít pod týmto tlakom zbankrotuje. Banky po čase predajú farmu novému majiteľovi. Produkcia potravín je však intenzívny proces, ktorý vyžaduje neustálu pozornosť a činnosť. Ak do tohto procesu bude zasiahnuté, kým začne farmu využívať nový majiteľ, úroda bude stratená. Mnoho fariem v čase potravinovej krízy prestane produkovať a bude sa tak ďalej znižovať dostupnosť potravín pre spotrebiteľov. V krajnom prípade môžeme uvažovať o kolapse produkcie a distribúcie potravín v rozvinutých krajinách.

Treba taktiež spomenúť straty spojené s klimatickými extrémami, ktorými v súčasnosti naša planéta prechádza. V prípade, že sa jedná o problém, ktorý spôsobuje ľudská aktivita emisnými plynmi, potom existuje možnosť, že po určitej dobe, s rastúcou nedostupnosťou ropy, sa začne trend obracať v prospech poklesu emisií. Ak je však problém zmien klímy prirodzeným procesom vývoja na planéte Zem, potom je situácia vážnejšia, keďže ľudstvo nad týmto procesom nemá žiadnu kontrolu. Trend extrémnych prejavov počasia môže narušiť dodávky potravín a zničiť rozsiahle plochy úrody. Stúpanie hladiny oceánov ovplyvní rozsiahle plochy nízko položenej úrodnej pôdy. Prejavy zmien globálnej klímy nie je možné v súčasnosti predvídať, avšak určite ovplyvnia poľnohospodársku produkciu. 



Pokračovať na ďalšej kapitole: Príklady reorganizácie potravinovej produkcie v prípade nedostatku ropy a ropných produktov – Severná Kórea a Kuba

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

Príklady reorganizácie potravinovej produkcie v prípade nedostatku ropy a ropných produktov – Severná Kórea a Kuba

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

V nedávnej histórii sa odohrali udalosti, ktoré vytvorili umelý nedostatok ropy v niektorých krajinách. Rozpad Sovietskeho zväzu znamenal, pre krajiny závislé od dodávok ropy z tejto krajiny, akútny nedostatok palív. Počas jeho existencie fungoval export ropy, ako zdroj zahraničných devíz a zabezpečoval barterovú výmenu ropy za nedostatkový tovar. Krajiny ako Severná Kórea a Kuba sa stali príkladmi tvrdého dopadu nedostatku ropy na poľnohospodárstvo, intenzívne využívajúcom uhľovodíkové palivá a deriváty.

Po tom, čo bol Kórejsky polostrov rozdelený na dve krajiny – Severnú a Južnú Kóreu, sa Kórejská ľudovodemokratická republika zamerala na zrýchlenú industrializáciu. Už pred rozdelením mala KĽDR oveľa lepšiu priemyselnú bázu, než jej agrárne zameraný južný sused a veľké zásoby uhlia. Na druhej strane jej chýbala úrodná pôda. Industrializácia krajiny a militarizačné zameranie ťažkého priemyslu umožnili intenzívny rozvoj priemyselnej bázy a rovnaký prístup bol aplikovaný aj v procesoch poľnohospodárstva. Severná Kórea toto odvetvie orientovala rovnakým smerom, ako ostatné priemyselné krajiny, teda k energetickej náročnosti, intenzívnemu využívaniu umelých hnojív a ropných derivátov. Aj napriek tomu, že krajina mala bohaté zásoby uhlia a rozvinutú hydroelektrickú infraštruktúru, nevlastnila zásoby ropy a bola odkázaná na jej import. V roku 1990, importovala 18,3 milióna barelov ropy z Ruska, Číny a Iránu (Pfeiffer, 2006, s. 43). V dôsledku rozpadu Sovietskeho Zväzu klesli dodávky o 90% a v roku 1996 sa stále pohybovali na úrovni len 40% importu roku 1990. Drastický nedostatok palív sa prejavil naprieč celou krajinou a energeticky intenzívna poľnohospodárska výroba bola postihnutá najviac. Zatiaľ čo priemysel mohol naďalej využívať elektrickú energiu z vodných a tepelných elektrární, doprava a agrárny sektor nemali adekvátnu substitúciu. Navyše, pod vplyvom zmien na globálnom geopolitickom poli, Čína znížila svoje dodávky obilia do KĽDR z 800 000 ton v roku 1993 na 300 000 ton v nasledujúcom roku (Boys, 2000).

Nedostatok energií sa prejavil na údržbe infraštruktúry a záplavy v rokoch 1995 a 1996 zničili mnohé vodné elektrárne, zaplavili uhoľné bane a poškodili železničné trate. Produkcia stavebných hmôt a železa klesla na zhruba tretinu, celková spotreba energie v spoločnosti klesla o polovicu. Elektrická energia pre domácnosti bola dostupná len niekoľko hodín denne. Moderné industrializované poľnohospodárstvo začalo kolabovať a tento kolaps si vyžiadal mnoho ľudských životov. Dôsledky tohto procesu boli znásobené záplavami ničiacimi úrodnú pôdu a infraštruktúru. Ako je vidieť na obrázku 37, potravinová produkcia sleduje krivku spotreby palív v čase nárastu aj poklesu ich spotreby. Avšak výpadky palív a záplavy nenávratne poškodili poľnohospodárstvo do takej miery, že aj po zlepšení situácie na konci deväťdesiatych rokov, potravinová produkcia za spotrebou palív zaostávala.

Obr. 37: Závislosť severokórejskej potravinovej produkcie na spotrebe palív

Zdroj: Laherrere, 2003

Výsledkom umelo spôsobeného ropného šoku bolo rozšírenie podvýživy, drastické zníženie životného štandardu obyvateľstva, násilné preorientovanie pracovnej sily z priemyselnej výroby do agrárnej oblasti a preťaženie elektrickej prenosovej infraštruktúry. Nedostatok energií postihol produkciu ryže, ktorá vyžaduje stabilné množstvo vody počas určitých mesiacov v roku. Priemyselne zameraná Severná Kórea nemala žiadne skúsenosti s alternatívnym spôsobom hospodárstva. V časoch nedostatku palív začala intenzívne využívať drevnú hmotu a biomasu, čím odlesnila veľké plochy. Práve tento krok narušil prirodzené ekosystémy a mal svoj podiel na zničujúcich záplavách. Agresívna zahraničná politika KĽDR taktiež sťažila získanie zahraničnej potravinovej pomoci.

Príklad Severnej Kórei prezentuje citlivosť moderného spôsobu produkcie potravín na nedostatok uhľovodíkových palív. V prvom rade boli postihnuté strojné zariadenia a mechanizmy na farmách. Nedostatok palív vytvoril situáciu, v ktorej farmy mali k dispozícií všetky potrebné stroje ale chýbala im energia na pohon. Tá musela byť nahradená prácou ľudí a zvierat, čo vytvorilo dodatočný tlak na spotrebu potravín a krmív. Spotreba hnojív bola znížená na jednu štvrtinu (Pfeiffer, 2006, s. 46). Pôda zaťažená intenzívnym hospodárstvom vyžaduje neustály prísun nových minerálov a živín vo forme hnojív. Bez ich dostatočného množstva pôda rýchlo degraduje. Výnosy úrody každým rokom klesajú a pôda sa stáva sterilná. Nedostatok energie na zavlažovanie rovnako negatívne ovplyvňuje výnosy. Využitie monokultúr vytvára systémy náchylné na choroby a útoky škodcov. Rovnaký prístup, aplikovaný bez dostatočného množstva energie a hnojív vedie k zničeniu pôd a ohrozeniu potravinového zabezpečenia obyvateľstva, tak ako to dokazuje príklad Severnej Kórei.

Druhou krajinou, ktorá bola rozpadom Sovietskeho Zväzu postihnutá rovnakým spôsobom ako KĽDR, je Kuba. Kubánska agrárna politika bola, rovnako ako severokórejská, zameraná na intenzívne využívanie ropy. Navyše, cukor a jeho deriváty predstavovali pre túto krajinu 75% exportu. Využitie pôdy na pestovanie cukrovej trstiny bolo natoľko intenzívne, že Kuba musela dovážať potraviny a krmivo pre zvieratá zo zahraničia. Silné prepojenie Kubánskeho exportu na socialistické štáty spôsobilo, že po páde východného bloku prišla krajina nielen o dodávky ropy, ale aj o významných obchodných partnerov. Krajina pristupovala k agrikultúre rovnako, ako ostatné priemyselné krajiny. V spotrebe pohonných hmôt na plochu obrábanej pôdy patrila v Latinskej Amerike medzi popredné štáty, kvôli politike exportu poľnohospodárskej produkcie. Kubu oproti KĽDR znevýhodňoval fakt, že poľnohospodárstvo nepredstavovalo len prostriedok pre nasýtenie domáceho obyvateľstva, ale zároveň bolo hlavným zdrojom devíz tejto krajiny. Na druhej strane, prednosťou Kuby je, že má dostatok úrodnej pôdy a nachádza sa v teplom klimatickom pásme.

Použitie hnojív, pesticídov a potravy pre zvieratá bolo zredukované o 80% (Pfeiffer, 2006, s. 57). V dôsledku Kuba nemohla produkovať dostatočné množstvo cukrovej trstiny a aj keby mala prostriedky na produkciu, nemala obchodných partnerov. Väčšina potravín, ktoré obyvateľstvo Kuby spotrebovalo, bolo dovážaných zo zahraničia. Tieto potraviny taktiež prestali byť k dispozícii. Kubánska vláda nemala na výber a musela neobrobené plantáže cukrovej trstiny využiť na pestovanie potravín pre domácu produkciu. Zvolila však odlišný prístup, aký bol aplikovaný v Severnej Kórei. Zatiaľ čo severokórejská vláda sa pokúšala aplikovať intenzívny prístup, ako v časoch dostatku energií a hnojív a vyčerpala aj zostávajúce kapacity a navyše zničila veľkú plochu ekosystémov, Kubánsky prístup bol úplne opačný. Kuba bola pripravená na situáciu po odbornej stránke. Vzdelanostná úroveň obyvateľstva bola vysoká, gramotnosť bola na úrovni 98%, najvyššia v Latinskej Amerike a v krajine pracovalo mnoho vedcov a expertov v oblasti potravinového výskumu. Kuba mala potrebné odborne vzdelané ľudské zdroje na konverziu poľnohospodárstva.

Dôsledky krízy boli z počiatku drastické. Priemerný Kubánec stratil na váhe okolo 10 kilogramov a kalorický príjem na obyvateľa sa znížil o 36% (Heinberg, 2011, s. 57). Kubánski vedci sa už pred krízou zameriavali na problematiku erózie a vyčerpávania pôdy intenzívnym hospodárstvom. Títo však predstavovali menšinu. S príchodom energetickej krízy však mala Kuba pripravené odborné zázemie a skúsenosti s organickým a nízko-energetickým hospodárením. Vláda v tejto krajine zaviedla v počiatkoch obdobia nedostatku palív dve účinné politiky:

1.      vytvorila potravinové programy zamerané na najzraniteľnejšie vrstvy obyvateľstva – ženy, deti a dôchodcov

2.      zaviedla prídelový systém garantujúci každému obyvateľovi minimálny kalorický príjem

Tieto opatrenia umožnili získať vláde čas na konverziu poľnohospodárskej výroby a zamedzili nepokojom. Veľké farmy boli rozčlenené na menšie celky, ktorých hospodárenie prebrali do rúk farmári. Veľké industrializované farmy nemohli byť využité na nový typ poľnohospodárskej výroby. Ekologické hospodárenie nie je možné zavádzať na veľkých plochách monokultúr. Nedostatok paliva pre mechanizmy, nedostatok hnojív a náročné zavlažovanie sú hlavnými prekážkami. Vláda zaviedla nový program, v rámci ktorého zo 41% štátnej pôdy boli vytvorené malé družstvá zvané Základné jednotky kooperatívnej produkcie. V nich sa zamestnalo približne 122 tisíc ľudí. Aby sa zabezpečila udržateľnosť hospodárenia na pôde a zamedzilo sa je rýchlemu vyčerpaniu využitím prístupov intenzívneho hospodárenia, členom družstiev sa zverila zodpovednosť za úrodu. Tí nie sú platení hodinovou mzdou, ale vlastnia produkciu a zisk si medzi sebou delia. Štát poskytuje semená na sadenie, poradenstvo a dáva k dispozícií mechanizmy k obrábaniu pôdy. Taktiež bolo založené Kreditné a kooperatívne družstvo, poskytujúce farmárom lacné úvery.

Na rozdiel od Severnej Kórei, sa Kubánka vláda rozhodla pod vplyvom novej situácie zmeniť postupy v poľnohospodárstve a umožnila ľudom riešiť problémy s potravinami ich vlastnými silami a talentom. V roku 1993 zaviedla reformy, ktoré zrušili sovietsky centralizovaný model pôdohospodárstva. Zodpovednosť za pôdu a jej výnosy nesú farmári. Štát poskytuje pôdu, odborné zázemie a materiálové vybavenie. KĽDR sa držala autoritatívneho riadenia v oblasti hospodárstva naďalej, aj napriek tomu, že v procesoch nízko-energetickej produkcie potravín je centralizované riadenie prakticky nemožné. Intenzívne mechanizované poľnohospodárstvo umožňuje, aby boli veľké plochy obhospodarované prostredníctvom byrokratického riadenia. Riešenie problémov s nedostatkom minerálov, výskytom škodcov alebo buriny je vykonávané aplikovaním chemikálií a mechanizmov. Znalosti v oblasti poľnohospodárstva sú skôr technického charakteru, než znalosti charakteristiky pôdy, lokálnych ekosystémov a využitia síl prírody v prospech farmárov. Energeticky nenáročné hospodárenie naopak vyžaduje, aby farmár dokonale poznal svoju pôdu, využíval prirodzené správanie ekosystémov vo svoj prospech a zabezpečoval samoobnovu pôdy. Takýto prístup nevyhnutne vyžaduje decentralizáciu pôdy, kapacít a pracovnej sily. Na druhej, strane vyžaduje centralizované riadenie v oblasti celkových potrieb ekonomiky a distribúcie potravín takým spôsobom aby sa zamedzilo vytvoreniu čiernemu trhu. Úlohou štátu by malo byť taktiež poskytovanie know how z oblasti ekologického hospodárenia, na všetkým úrovniam produkcie, ktoré ho potrebujú.

V súčasnosti sa 50-80% zeleniny spotrebovanej v kubánskych mestách produkuje priamo v nich alebo v ich okolí (Heinberg, 2011, s. 57). Každý obyvateľ, ktorý chce v okolí miest pestovať zeleninu má právo na jednu tretinu akra pôdy zadarmo. Systém umožnil populácii produkovať veľké množstvo potravín pre vlastnú potrebu. Pestovaním potravín, ktoré si môže obyvateľstvo zabezpečiť svojpomocne, priamo v mieste spotreby, ušetrilo výdavky na prepravu. Obdobné programy, tzv. záhrady víťazstva, boli zavedené v USA a vo Veľkej Británii počas druhej svetovej vojny. Kalorický príjem na osobu na začiatku palivovej krízy klesol z 2908 na 1863 kalórií na obyvateľa, čo predstavuje 36% úbytok. V súčasnosti sa pohybuje okolo hodnoty 2473 kalórii na obyvateľa (Pfeiffer, 2006, s. 57 ). Produkcia živočíšnych proteínov je stále nízka. HDP na obyvateľa však rastie stabilne od roku 1995 a zdravie populácie sa zlepšilo. Kalorický príjem je o niečo nižší, ako bol pred rozpadom Sovietskeho zväzu, avšak s ohľadom na podmienky je možno smerovanie poľnohospodárskej výroby a zabezpečenia výživy považovať za úspech. Zvlášť v porovnaní s hospodárstvom Severnej Kórei, ktorá čelila rovnakým podmienkam. Treba taktiež uviesť, že Kuba zvládla konverziu pôdohospodárstva bez pôžičiek od Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, čo je veľmi dôležitý fakt, ak budú krajiny závislé od súčasného modelu produkcie potravín čeliť rovnakým problémom v časoch dlhovej krízy.

Mnoho ľudí sa kvôli zabezpečeniu potravín a vyšším príjmom v oblasti poľnohospodárstva presťahovalo z miest na vidiek. Platy skúsených farmárov stúpli na úroveň porovnateľnú s príjmami inžinierov a doktorov (Heinberg, 2011, s. 49). Pestovanie plodín pre obyvateľstvo a export vyžaduje väčšie plochy, ako v industriálne zameraných krajinách a farmy celkovo zaberajú väčšiu plochu. Obyvateľstvo si zeleninu pestuje svojpomocne. Kuba v súčasnosti časť produkcie exportuje a to hlavne citrusové ovocie a produkty cukrovej trstiny. Väčší počet obyvateľov sa podieľa na produkcii potravín. Množstvo ľudí pracujúcich v tomto sektore je medzi 15-25 %. 


Pokračovať na ďalšej kapitole: Orientácia poľnohospodárstva a potravinového zabezpečenia na nízko-energetický variant

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom