Hranice produkčných schopností svetového poľnohospodárstva

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

V súčasnosti svet čelí nárastu obyvateľstva exponenciálnou mierou. Proporcionálnou mierou bude rásť spotreba potravín, pretože potraviny predstavujú základný spotrebný tovar. Zabezpečenie výživy vytvára výzvy pre svetové potravinové produkčné kapacity. Aj keď sa v určitých kruhoch tvrdí, že na svete je dostatok potravín avšak ich distribúcia je nerovnomerná, nie je to celkom pravda. Nie je nerovnomerná distribúcia ale kapacity vstupov pestovania potravín a chovu dobytka – pôda, energie, hnojivá a voda. S postupujúcim rastom dopytu po potravinách zažívame pokles schopnosti týchto kapacít produkovať dostatočné množstvo potravy po viac ako jedno až dve desaťročia. Podľa správy holandskej Rabobank, ktorá sa zameriava na investície v oblasti poľnohospodárstva, plocha produktívnej pôdy na hlavu dosiahla svoj vrchol v roku 1960 na úrovni 0,45 ha na hlavu a v roku 2050 sa odhaduje pokles na jednu štvrtinu tejto hodnoty – 1,8 ha na hlavu (Richardson, 2007). V súčasnosti sa tento pomer pohybuje okolo 0,23 hektára na jedného obyvateľa. Dôsledky klesajúceho trendu dostupnej pôdy na jedného obyvateľa sa podarilo oddialiť prostredníctvom progresívnych metód zelenej revolúcie. Avšak aj napriek tomu, svet v roku 1987 dosiahol maximálnu produkciu obilia na jedného obyvateľa na úrovni 342 kg ročne. Od tohto roku je pre jedného obyvateľa planéty vyprodukované stále menšie množstvo obilnín. Medzi rokmi 1990 až 2005 rástol svetový dopyt po jedle 15 krát rýchlejšie ako plocha pôdy schopnej toto jedlo produkovať. Tento pomer sa bude pod vplyvom degradácie pôd a exponenciálne rastúceho obyvateľstva prudko meniť v neprospech potravinovej dostupnosti (Cribb, 2010, s. 50).

Umelé zavlažovanie pomohlo kompenzovať nedostatky klesajúcej plochy obhospodarovateľnej pôdy na jedného obyvateľa. Maximálne množstvo zavlažovanej pôdy schopnej produkovať potraviny na jedného obyvateľa dosiahla naša planéta v roku 1978, kedy na jedného obyvateľa pripadalo 0,48 ha zavlažovanej pôdy. Od tohto roku veľkosť plochy, na ktorej sa pestuje prostredníctvom umelého zavlažovania, klesá. A aj napriek tomu, že táto plocha predstavuje len 17% všetkej pestovateľskej pôdy na svete, podieľa sa na 40% úrody pre globálnu spotrebu. (Postel, 1989). Proporcionálne s poklesom dostupnej zavlažovanej pôdy na obyvateľa klesá aj podiel produkcie. Čoraz menej úrodnej pôdy a dostupnej vody živí stále väčší počet ľudí a pomer klesá viac ako 30 rokov. To dokazuje, ako bolo prezentované vyššie, že základné vstupy – hnojivá, pôda a voda, sú vystavené čoraz náročnejším požiadavkám a v súčasnosti prekonali svoje maximá alebo sú na konci možnosti produkovať stále väčšie množstvo potravín. Za posledné štyri dekády 20. storočia sa množstvo vody dostupnej pre každého človeka znížilo skoro o dve tretiny a do roku 2025 sa tento zvyšok zníži o polovicu (Pimentel, 1999).

Aplikácia nových technológií v oblasti poľnohospodárskej výroby maximalizovala produkciu. Tvorba monokultúr zefektívnila riadenie nákladov na veľkých farmách, avšak proces produkcie potravín sa zmenil na systém premeny uhľovodíkových palív a veľkého množstva vody na potraviny. Pôda, dlhodobo využívaná na tento spôsob pestovania nemôže ani zďaleka dosahovať rovnaké výnosy bez adekvátneho množstva hnojív a chemických látok na hubenie škodcov. Ako vidieť, v súčasnosti aj tento systém dosiahol svoje hranice. Obnova monokultúr a vyčerpanej pôdy však bude trvať dlhé roky. Ľudstvo je preto odkázané na tento spôsob hospodárenia. Aj keď v médiách sa často prezentujú novinky v oblasti mechanizácie a zavádzania informačných a komunikačných technológií do poľnohospodárstva, tie nie sú riešením problému nedostatku vstupov. Nové technológie môžu zefektívniť materiálové toky a organizáciu v procese produkcie potravinových komodít. Na určitý čas môžu spomaliť nastavené trendy. Nové technológie však neriešia fundamentálne problémy so vstupmi do procesu premeny vody, energií a živín na potraviny. Tie sú limitované fyzickým prostredím a po ich vyčerpaní nie je možné, ani za cenu veľkých investícií do technológií, získať ďalšie dodatočné vstupy. Ide o rovnaký problém ako v procese ťažby nerastných surovín, ktorých produkcia začala klesať. Nové technológie zefektívňujú procesy ale netvoria nové vstupy do procesov. Spoliehanie sa na technologický pokrok je nielen nebezpečné, ale v časoch dlhovej a hroziacej energetickej krízy môže narušiť prijímanie opatrení, ktoré majú potenciál negatívnym dôsledkom hore uvedených trendov zabrániť.

Musíme brať do úvahy aj dnešnú úroveň distribúcie potravín, keď na rôznych miestach vo svete hladujú desiatky miliónov ľudí, prevažne žien a detí. Aby svet bol schopný v budúcnosti zabezpečili mieru výživy svetovej populácie, podľa správy Potravinovej a poľnohospodárskej komisie OSN, spotreba bude vyžadovať zvýšenie produkcie o 70% do roku 2050 (FAAUN, 2009). Pri zohľadnení súčasnej reality dostupných zdrojov je otázne, či bude vôbec možné zachovávať civilizáciu vo forme, akú ju poznáme. Navyše, ak do problémov zarátame aj dôsledky nedostatku kapitálu a energií pod vplyvom dlhovej a energetickej krízy, potom ďalšie narastanie počtu obyvateľov na tejto planéte predstavuje nielen medzinárodnú, ale globálnu výzvu pre celé ľudstvo. Zabezpečenie prežitia ľudstva na udržateľnej hranici, pri ktorej je schopné získavať zdroje rovnakou mierou, akou budú obnovované a okolie bude rovnakou mierou likvidovať produkovaný odpad, svetová populácia v súčasnosti prekračuje túto hodnotu o 23% (Heinberg, 2011, s. 87). S rastom populácie a degradáciou ekosystémov bude toto číslo každým rokom narastať.

Niektoré zdroje a ekosystémy dosiahli hranice a sú nenávratne vyčerpané. Príkladom môže byť pestovanie bavlny v Sovietskom zväze využitím zavlažovania veľkých plôch zo zdrojov Aralského mora. Intenzívne využívanie vody vyčerpalo jazero natoľko, že jeho plocha sa zmenšila iba na časť pôvodnej veľkosti. Zároveň sa na hojne zavlažovaných poliach bavlníkov usádzali soli a minerály zo zavlažovacej vody a hnojív. Z úrodnej pôdy sa po čase stala prašná a nehostinná plocha. Rovnaký osud čaká viaceré jazerá a toky krajín v rozvinutom aj rozvojovom svete.

Súčasné a budúce trendy potravinovej produkcie

Rozpor medzi poklesom produkcie potravín a nárastom počtu obyvateľstva sa odrazí na dostupnosti potravy jednotlivým regiónom a sociálnym skupinám. Dôsledkom bude narastanie rizika konfliktov o vodu, ornú pôdu a potraviny. Konflikt v Sudáne, ktorý využili radikálne náboženské skupiny, bol pôvodne konfliktom poľnohospodárov a kočovných pastierov o zmenšujúce sa zásoby pitnej vody a vhodných plôch na pastvu a pestovanie plodín. Strategické štúdie ministerstiev zodpovedných za obranu a analýzu hrozieb súčasných a budúcich zmien v geopolitickej oblasti začali reflektovať realitu nedostatku potravín. Niektoré štúdie pomenúvajú problémy pravým menom, uvedomujúc si závažnosť situácie. Napríklad analýza ministerstva obrany Veľkej Británie pre roky 2007 až 2036 - Strategic Trends, definovala otrasy na svetových finančných trhoch ako dôležitý faktor svetovej bezpečnosti pred tým, ako sa začali prejavovať v plnej miere. Štúdia taktiež poukazuje na nasledujúce výzvy v oblasti udržania bezpečnosti vo svete (Ministerstvo obrany Spojeného kráľovstva, 2007, s. 27-31):

·        Zvýšené riziko prudkého rastu cien potravín a ich nedostatku

·        Nedostatok vody, ktorý bude prispievať k napätiu v už nestabilných regiónoch

·        Masové presuny obyvateľstva z dôvodu zmien klímy alebo vyčerpania zdrojov

·        Možný kolaps rybolovu

·        Zvýšené riziko zlyhania rozvoja niektorých krajín a „zlyhanie mestských megaprojektov“

·        Väčší spoločenský konflikt, vrátane občianskych vojen, povstaní, epidémie kriminality a rozsiahlych nepokojov

Najväčší prírastok obyvateľstva sa v nasledujúcich dekádach očakáva v miestach nachádzajúcich sa pod stresom potravinovej produkcie a dostupnej pitnej vody. Krajiny Afriky, Ázie a Južnej Ameriky, trpiace zanedbanou infraštruktúrou, chudobou a hladom, budú s každým zvýšením cien potravín produkovať vlny utečencov. Tento problém je problémom lokálnym, avšak v súčasnom usporiadaní sveta má globálne dopady. Bohaté krajiny sa ocitli v pavučine problémov dlhovej krízy a vysokej závislosti ich hospodárstva na uhľovodíkových palivách a je preto veľmi otázne, či budú mať kapacity na príjem veľkého množstva utečencov.

Svetové poľnohospodárstvo čelí v súčasnosti niekoľkým hlavným výzvam:

1.      Poklesu produkcie minerálnych hnojív

2.      Zvýšeniu cien za umelé hnojivá

3.      Nedostatku dostupnej vody, prípadne zvýšenej energetickej náročnosti zavlažovania

4.      Vyčerpaniu zdrojov rýb zo svetových morí a oceánov

5.      Klimatickým zmenám

K týmto treba prirátať aj dôsledky zvýšenia cien energií a látok vyrábaných z uhľovodíkových zdrojov na distribúciu potravín. Svetový poľnohospodársky systém v súčasnej forme vyžaduje veľké množstvo vstupov vo forme palív a produktov vyrábaných z ropy a zemného plynu. Zvýšenie cien energií sa prejaví naprieč celým systémom produkcie a distribúcie. S rastom cien ropy sa budú zvyšovať ceny hnojív, pesticídov a insekticídov. Predraží sa prevádzka mechanizmov na poliach. Zavlažovanie bude pod vplyvom nárastu účtov za energie predstavovať pre poľnohospodárov finančne náročnú činnosť. Všetky produkty, ktoré nie sú vyrábané v blízkosti ich zužitkovania, ako sú hnojivá, postreky, potravinové komodity určené na spracovanie, budú predstavovať vyššie náklady z dôvodu nárastu cien prepravy. Predraží sa distribúcia od farmárov do veľkoskladov, na spracovanie a k malopredajcom. Produkcia potravín je energeticky veľmi náročný proces a ako je prezentované na obrázku 32, na zmenu ceny ropy reaguje veľmi citlivo. V prípade, že sa energetická kríza prejaví prudko alebo kvôli vysokým cenám za ropu vznikne vojenský alebo sociálny konflikt u hlavných svetových dodávateľov ropy, potom môže ropný šok paralyzovať svetové poľnohospodárstvo.

Po prudkom náraste cien ropy bude nasledovať prudký nárast cien potravín. Ak takáto situácia nastane práve v čase dlhovej krízy, môžeme byť svedkami dvoch negatívnych javov. Prvým je nespokojnosť občanov, ktorým nielen, že klesne životná úroveň v dôsledku energetickej krízy, ale veľkú časť svojich príjmov budú musieť utratiť za potraviny. Protesty a občianske nepokoje vzniknú ako v chudobných krajinách, v ktorých si obyvateľstvo nebude môcť dovoliť ani základné potraviny, tak aj v krajinách bohatých, v ktorých obyvateľstvo nie je zvyknuté utratiť väčšinu príjmov na základné ľudské potreby. Štáty, ktoré sú odkázané na import potravín sa budú musieť zmieriť s vysokými cenami. Štáty, ktoré sú schopné produkovať potraviny ale budú hospodáriť s deficitom palív a hnojív, budú musieť hľadať nové alternatívy produkcie. Druhý negatívny jav súvisí s financovaním tohto odvetvia hospodárstva. V súčasnosti sú poľnohospodári a spracovatelia závislí od úverovania rovnako, ako ostatné súčasti svetového hospodárstva. Navyše, mnohí poľnohospodári sú úplne závislí od bánk, pretože vlastnia pozemky, na ktoré je vypísaná hypotéka a svoju produkciu – palivá, semená a hnojivá použité pri sadení – financujú prostredníctvom úverov. Farmy budú musieť čeliť vysokým nákladom a vysokým úrokovým mieram zároveň. Mnoho produkčných kapacít pod týmto tlakom zbankrotuje. Banky po čase predajú farmu novému majiteľovi. Produkcia potravín je však intenzívny proces, ktorý vyžaduje neustálu pozornosť a činnosť. Ak do tohto procesu bude zasiahnuté, kým začne farmu využívať nový majiteľ, úroda bude stratená. Mnoho fariem v čase potravinovej krízy prestane produkovať a bude sa tak ďalej znižovať dostupnosť potravín pre spotrebiteľov. V krajnom prípade môžeme uvažovať o kolapse produkcie a distribúcie potravín v rozvinutých krajinách.

Treba taktiež spomenúť straty spojené s klimatickými extrémami, ktorými v súčasnosti naša planéta prechádza. V prípade, že sa jedná o problém, ktorý spôsobuje ľudská aktivita emisnými plynmi, potom existuje možnosť, že po určitej dobe, s rastúcou nedostupnosťou ropy, sa začne trend obracať v prospech poklesu emisií. Ak je však problém zmien klímy prirodzeným procesom vývoja na planéte Zem, potom je situácia vážnejšia, keďže ľudstvo nad týmto procesom nemá žiadnu kontrolu. Trend extrémnych prejavov počasia môže narušiť dodávky potravín a zničiť rozsiahle plochy úrody. Stúpanie hladiny oceánov ovplyvní rozsiahle plochy nízko položenej úrodnej pôdy. Prejavy zmien globálnej klímy nie je možné v súčasnosti predvídať, avšak určite ovplyvnia poľnohospodársku produkciu. 



Pokračovať na ďalšej kapitole: Príklady reorganizácie potravinovej produkcie v prípade nedostatku ropy a ropných produktov – Severná Kórea a Kuba

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom