Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom
Svetový poľnohospodársky systém je vystavený tlakom pod vplyvom klimatických zmien a činnosti človeka. V roku 2008, ako uvádza Dutton (Dutton, 2010, s. 32): „ ...na sekundu sa počet ľudí žijúcich v mestách vyrovnal s počtom ľudí žijúcich na vidieku. Potom sa niekde v meste narodilo dieťa a od tohto času, prvý krát v našej histórii, sa stala ľudská rasa prevažne mestská“. Pri zachovaní súčasného trendu sa mestská populácia zväčší z 3,3 miliardy ľudí (2007) na 6,4 miliardy v roku 2050 (World Urbanization Prospects, 2008). To znamená, že čoraz väčšia časť populácie bude závislá na dodávkach potravín, bez možnosti ich pestovania v blízkom okolí. V súčasnosti je polovica obyvateľstva planéty závislá na dodávkach potravín z vidieckych oblastí, avšak zároveň urbanistické a vidiecke sídla začínajú spoločný zápas o vodu. Spotreba vody mestami nabrala na intenzite a v niektorých štátoch sa začali súdne spory medzi farmármi a radnicami o využívanie vodných zdrojov. Napríklad Čína, ktorá tvorí 22% svetovej populácie, má len 8% dostupných zdrojov pitnej vody, ktorú potrebujú farmári, mestá ale aj prudko rastúci priemysel a elektrárne. Viac ako 660 miest v Číne v súčasnosti zažíva nedostatok vody, pričom 70 – 75% percent tejto tekutiny, ktorá sa využíva na zavlažovanie Severočínskej planiny, hlavnej pestovateľskej plochy Číny, pochádza z podzemných zdrojov (Cribb, 2010, s. 40). Rovnakú skúsenosť však majú aj niektoré štáty Indie a USA. Globálne zmeny klímy tento trend posilňujú. Poľnohospodárska výroba spotrebuje každoročne veľké množstvo vody a rast mestskej populácie na jej zdroje kladie veľmi silný tlak.
Ak bude ľudstvo čeliť nedostatku vody, čelí aj nedostatku jedla. Človek
spotrebuje denne približne 4
litre vody, avšak päťsto krát viac, 2000 litrov vody denne,
sa spotrebuje na jedného konzumenta pri produkcii potravín. V časoch, keď
sa poľnohospodárstvo muselo spoľahnúť iba na silu ľudí a zvierat, nebolo
možné intenzívne zavlažovať rozľahlé polia. Pri počiatkoch civilizácií bola
vždy voda, ktorá umožňovala pestovanie plodín, napájanie dobytka a tvorbu
dostatočného množstva potravy pre vytváranie sociálnych štruktúr. Časť
obyvateľstva sa priamo nepodieľala na produkcii ale koordinovala činnosti
s ňou spojené. Najstaršie civilizácie rástli na brehoch veľkých riek –
Sumerská medzi riekami Eufrat a Tigris, Egyptská na brehoch Nílu, ale tiež
na brehoch riek Indus a Ganga. Zavlažovacie systémy, ktoré využívali
záplavy z topenia horských ľadovcov, boli v tom čase revolučné, ale
nebezpečné. Príliš veľký prúd vody úrodu zničil a odplavil vrchné vrstvy
pôdy so živinami. Ak nastali roky so slabými zrážkami, rieky priniesli
nedostatok vody a úrodu zničilo sucho.
Začiatok využívania energie fosílnych palív umožnil transport vody na
veľké vzdialenosti a z veľkých hĺbok. Prepravou vody prostredníctvom
práce vykonávanej pumpami sa zmenil aj spôsob pestovania. Zavlažovacie stroje
sú v súčasnosti nevyhnutné pre pestovanie na väčšine fariem. Prelomovým sa
stal koncept využívania kvalitnej pôdy a teplej klímy aj oblastiach
s nízkym ročným úhrnom zrážok, využitím vody z podzemných zdrojov.
Napríklad gigantický vodný rezervoár Ogallala, ktorý sa tiahne naprieč ôsmimi
štátmi USA, bol známy od začiatku devätnásteho storočia, ale až
v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa prostredníctvom
elektrických a naftových púmp začala využívať jeho kapacita. Voda ťažená
z tohto rezervoáru zmenila Veľké pláne, opustené po katastrofe pri ktorej
piesočná búrka zničila veľké plochy úrodnej pôdy tým, že z nich odviala úrodnú
vrstvu, na jeden z najproduktívnejších regiónov produkcie potravín na
svete. Rezervoár Ogallala zásobuje vodou 27% zavlažovanej pôdy v USA tým,
že poskytuje zhruba 21 miliónov kubických akrov vody ročne (Marterson, 2011, s.
207). V roku 2009 však výskumný tým z Texaskej univerzity zistil, že
jeho hladina prudko klesá (Dutton, 2010, s. 102). V niektorých miestach až
90 cm
ročne. Tisícky púmp vysávajú vodu, ktorá sa ukladala od čias pleistocénu
a miera ich obnovy je oveľa nižšia ako miera využívania. Niektoré studne
sú postavené len do hĺbky desať metrov a začínajú nasávať vzduch.
Odpoveďou, ako pri každom vyčerpávaní zdroja, je postavenie viac studní
a intenzívnejšie využitie energie na získanie vody. Teda zrýchlenie
spotreby upadajúceho zdroja, aplikácia prístupu, ktorý problém spôsobil,
v čoraz väčšej miere. Vyčerpávanie tohto veľmi pomaly sa obnovujúceho
zdroja vody je natoľko intenzívne, že do 25 rokov nebude možné extrahovať
žiadnu vodu a úrodné plochy sa opäť zmenia na prašnú zem.
Rovnaký problém je však v krajinách s vysokým rastom
populácie. V Indii 1000 z 5723 geografických celkov využíva podzemnú
vodu tak intenzívne, že tieto zdroje nie sú schopné sa sami obnovovať
(Zwerdling, 2009). V Číne najúrodnejšie plochy za posledné roky prešli
poklesom hladiny spodnej vody až o 90 metrov (Cribb, 2010, s. 43). Južnú
a Juhovýchodnú Áziu obýva väčšina svetovej populácie. Zároveň tento región
zavlažujú veľké rieky zásobované vodou z himalájskych ľadovcov, ktorých veľkosť
sa každým rokom zmenšuje pod vplyvom globálnych klimatických zmien. Ak sa
zmenia vzorce každoročných monzúnov, hrozia regiónu veľké problémy, rovnako ako
aj svetovému potravinovému trhu. Klimatické zmeny a činnosť človeka
taktiež prispievajú k strate veľkého množstva úrodnej pôdy. Rozširovaním
púští stráca Čína každý rok 40 ton pôdy na jeden hektár. Obnova kvalitnej pôdy
o hrúbke 2,5 cm
trvá približne 500 rokov. Extrémne výkyvy klímy ničia pôdu záplavami
a zosuvmi taktiež v Pakistane, Indii a na veľkých plochách
Južnej Ameriky (Pimentel, Giampierto, 1999).
Súčasný spôsob pestovania potravín je závislý nielen na uhľovodíkových
palivách ale aj vode. Sedemdesiat percent vody ktorú ľudstvo využíva je
zužitkovaná v poľnohospodárstve. Začiatok éry využívania ropy kopíruje
nárast využívania zavlažovania, za účelom zvýšenia výnosov pôd. A to aj
tých, ktoré by bez umelého zavlažovania boli na pestovanie potravín absolútne
nevhodné, pričom na týchto plochách v súčasnosti závisí veľká časť svetovej
potravinovej produkcie. V štyridsiatych rokoch minulého storočia ľudstvo využilo
na zavlažovanie väčšie množstvo vody ako za celé predošlé storočie (viz. obrázok
33). S prebytkom vody, energie a hnojív bolo možné nasýtiť neustále
rastúcu svetovú populáciu. Medzi rokmi 1950 až 2000 spotreba vody
v poľnohospodárstve narástla päť krát. Ak bude toto tempo rastu naďalej
pokračovať, svet bude musieť získavať naďalej rastúce množstvo vody, len aby
zachoval súčasný stav výživy svetovej populácie. Avšak vyčerpávané zdroje
podzemnej aj tečúcej vody v súčasnosti dosahujú svoje hranice.
Obr.
33: Vývoj spotreby vody na zavlažovanie podľa regiónov
Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN
Dostupné na: http://www.fao.org/docrep/003/t0800e/t0800e0a.htm
Rast svetového obchodu ovplyvnil spotrebu vody v priemysle. Výroba
elektrickej energie využíva veľké množstvo vody na chladenie a produkciu
vodnej pary na pohon turbín. Taktiež, s rastom cien energetických surovín
sa zvýši tlak na spotrebu vody, hlavne pri výrobe uhľovodíkových palív
z ropných pieskov, pri injektáži vody do ropných studní za účelom
vytláčania zvyškov ložísk a na získavanie zemného plynu metódou frackingu.
Ako bolo spomenuté, nárast konfliktov pri využívaní vodných zdrojov je hlavne
medzi farmármi a mestami. Zatiaľ, čo spotreba vody v priemysle je
stabilná, prípadne závislá od výkyvov ekonomiky, spotreba vody v mestách
a na zavlažovanie rastie počas leta a zvlášť počas horúcich dní.
Veľmi teplé a suché letá, ktoré sa v poslednej dobe vyskytujú
v Severnej Amerike a Európe, sú toho príkladom. Niektoré mestá, ako
napríklad Las Vegas alebo Atlanta, v posledných rokoch začali niekoľko
súdnych sporov o právo využívať vodu z rieky Colorado. Dôvodom je
prudký nárast obyvateľstva v mestách, ktorému sa nestačila prispôsobiť
infraštruktúra spracovania a distribúcie pitnej vody (viz. obrázok 34).
Obr.
34: Vývoj svetovej spotreby vody podľa sektorov hospodárstva
Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN
Dostupné na: http://www.fao.org/docrep/003/t0800e/t0800e0a.htm
Akútny nedostatok vody pre priemysel, mestá a poľnohospodárstvo sa
prejaví na raste cenovej hladiny priamo, rastom cien pitnej vody a vody
pre priemysel. A prejaví sa aj nepriamo, rastom cien potravín, ktorých
pestovanie je veľmi náročné na spotrebu vody. Dopyt po vode bude neustále rásť
z dôvodu rastu prosperity v Južnej a Juhovýchodnej Ázii
a niektorých častiach Južnej Ameriky. Industrializácia Číny vyžaduje
a bude vyžadovať rast spotreby vody
pre energetiku, chemický, textilný a oceliarsky priemysel. Rovnako
budú zvýšené požiadavky zo strany rýchlo rastúcich ekonomík Indie
a Brazílie. Najväčší tlak na rast ceny vody bude predstavovať zvýšená
poľnohospodárska produkcia pod vplyvom rastu svetovej populácie. Na jeden
kilogram obilia sa spotrebuje od 1000 do 1500 litrov vody (v
závislosti od podnebného pásma) (Pozri tabuľku 5). Úspora domácnosti
v procese spotreby vody nepredstavuje preto výrazný úsporu vodných zásob.
V porovnaní so spotrebou vody v poľnohospodárstve je spotreba
v ostatných odvetviach podstatne nižšia. Obmedzenie spotreby
v priemysle a domácnostiach je jednoduchšie, pretože je oveľa ľahšie
obmedziť využívanie tovarov a služieb, ktoré netvoria základnú bázu existencie
človeka. Kvalitné a dostupné potraviny sú nevyhnutné pre biologické
funkcie ale aj funkcie sociálne. Nedostatok jedla skoro vždy vedie
k nepokojom a narušeniu sociálnej kohézie. Ak bude ľudská populácia
na planéte rásť naďalej súčasnou mierou, potom spotreba vody
v poľnohospodárstve bude o niekoľko desaťročí enormná. V prípade
zabezpečenia výživy obyvateľstva musíme rátať s proporcionálnym rastom
spotreby vody, tak ako je to uvedené napríklad v tabuľke 5.
Tabuľka 5, Zdroj
Jedlo / produkt
|
Množstvo
vody (liter)
|
Zemiak
|
25
|
Šálka kávy
|
140
|
Pohár mlieka
|
200
|
Kilogram obilia
|
1 500
|
Liter palmového oleja
|
2 000
|
Kilogram kuraciny
|
6 000
|
Kilogram hovädziny
|
15 000
|
Hamburger
|
2 400
|
Bavlnené tričko
|
4 000
|
Pár kožených topánok
|
8 000
|
Lokálna nedostupnosť vody pre potreby poľnohospodárov spôsobuje, že pre
niektoré krajiny je výhodnejšie kupovať vodu vo forme potravín. Energetická
náročnosť zavlažovania taktiež núti chudobné krajiny kupovať poľnohospodárske
produkty v zahraničí. Voda využívaná na výrobu plodín na export sa nazýva
virtuálna voda. Virtuálna voda nepredstavuje fyzický vývoz vody. Je to voda,
ktorá sa využíva na zavlažovanie v krajinách s dostatkom vody,
respektíve s dostatkom energetických surovín pre zavlažovanie. Pre
chudobné krajiny je menej náročné kupovať vodu v tejto forme, pretože
nemajú potrebné zásoby vody alebo nemajú dostatok prostriedkov na budovanie
infraštruktúry na ťažbu vody a jej transport, prípadne na energetické
zabezpečenie tohto procesu. Ako uvádza Maude Barlowová vo svojej knihe
venovanej súčasným snahám súkromných spoločností o dominanciu nad vodnými
zdrojmi a infraštruktúrou (Barlow, 2007, s. 17):
„Mnoho chudobných krajín
exportuje svoju cestu k suchu. Medzi 15 až 20 percentami vody využívanej
ľuďmi na svete sa nespotrebuje v domácich krajinách, ale pre exportné
poľnohospodárske plodiny. Tento odhad udáva OSN, čo je mnohými považované za
konzervatívne číslo. S pokračujúcim dôrazom Svetovej banky a iných
finančných inštitúcií na rast exportu, táto politika vytvára tlak aj na rast
transferu vody z bohatých krajín do krajín chudobných. Čo je zvláštne, aj krajiny, ktoré nemajú
dostatok vody, akými sú napríklad USA alebo Austrália, sú hlavní exportéri
virtuálnej vody. Čistý export vody z USA predstavuje jednu tretinu
celkovej spotreby vody v tejto krajine a je hlavným dôvodom
vysychania poľnohospodárskej pôdy na americkom Stredo a Juhozápade.“ To značí, že bez možnosti využívania
virtuálnej vody by svetová potravinová situácia bola oveľa vážnejšia. Problémom
je, že začínajú vysychať aj krajiny, ktoré si tento luxus domácej produkcie
dovoliť môžu.
Pokračovať na ďalšej kapitole: Hranice možností svetových oceánov a rybolov
Pokračovať na ďalšej kapitole: Hranice možností svetových oceánov a rybolov
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára