Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom
Zelená revolúcia
Objavy v petrochemickom priemysle počas druhej svetovej vojny sa prejavili vo všetkých oblastiach hospodárstva. Využívanie plastov a masové využívanie dopravných prostriedkov sú príkladom týchto zmien. Revolúciou prešlo aj poľnohospodárstvo. Nárast počtu obyvateľstva nielen v krajinách tretieho sveta, ale aj povojnových silných ročníkov, kládol na produkciu potravín náročné požiadavky. Bolo nutné zvýšiť produktivitu v tomto sektore ekonomiky, aby sa svet vyhol negatívnym dôsledkom nedostatku potravín. Viaceré výskumné organizácie, ako napríklad Rockefeller fundation, sa zamerali na využitie ropných derivátov, mechanizácie a nových šľachtených druhov pšenice a ryže. Dizajn nových rastlín sa zameriaval na zvýšenie ich vzájomnej tolerancie. Zvýšila sa tak hustota pestovaných rastlín na obhospodarovanej ploche, avšak na úkor kvality. Nové druhy rastlín vytvárali vyššie výnosy, na druhej strane ale intenzívne vyčerpávali pôdu, ktorá rýchlo strácala živiny. Odpoveďou na tento problém bolo využitie umelých dusíkatých hnojív, vyrábaných zo zemného plynu a ťažba minerálnych hnojív. Tieto látky majú za úlohu poskytnúť pôde prvky nevyhnutné pre rast poľnohospodárskych produktov.
Mechanizácia poľnohospodárstva umožnila zväčšiť plochu pestovaných
plodín, uľahčila poľnohospodárom prácu a zaviedla do odvetvia princípy
hromadnej výroby. Nové mechanizačné prostriedky sa vďaka rozvoju priemyselnej
hromadnej výroby počas druhej svetovej vojny stali lacné a dostupné pre
farmárov. Traktory, kombajny, mechanizované sejačky, stohovače a pluhy
vytvorili predpoklad pre pestovanie väčšieho množstva plodín s nižšími
nákladmi. Zatiaľ čo pre ťažný dobytok musel poľnohospodár vyčleniť plochy na
pastvu a uskladňovať každoročne seno, mechanizmy využívali naftu
a benzín, ktoré boli, v časoch veľkého množstva uhľovodíkových zásob,
lacné. Farmár tak mohol uvoľnené plochy, ktoré boli potrebné pre nasýtenie
ťažných zvierat, využiť na pestovanie plodín pre zisk. Na druhej strane
produktivita mechanizmov bola so strojmi oveľa vyššia. S jedným párom koní
boli k dispozícií dve konské sily. Pri využití traktora sa za nižšie
náklady dalo využiť sto a viac konských síl. Produktivita fariem sa vďaka
intenzívnemu využitiu uhľovodíkových palív stala oveľa vyššia. Uľahčili prácu
veľkého množstva ľudí a zvierat. Nahradili ju natoľko, že
v rozvinutých krajinách sa len malá časť obyvateľstva venuje
poľnohospodárstvu.
Zavedenie mechanizačného prístupu do systému produkcie potravín sa
prejavil aj na organizácií pestovania potravinových komodít. Začali sa
uprednostňovať veľké plochy monokultúr. Sejba veľkých plôch jednou plodinou
vytvorila efektívnejší systém riadenia nákladov. Intenzívne využívanie takéhoto
prístupu, spojením s novo vyšľachtenými druhmi plodín, zvýšilo produkciu
obilnín počas „zelenej revolúcie“. Medzi rokmi 1950 a 1984 vzrástli výnosy
o 250% (Kindel, 1994). Takýto
prístup mal však aj svoje nevýhody. Každá rastlina predstavuje systém vstupov a
výstupov látok a energie. Rozdielne druhy rastlín vyčerpávajú z pôdy
určité látky vo väčšom či menšom množstve. Výsadba veľkých plôch jedným typom
rastliny vytvára špecifické a intenzívne požiadavky na zloženie chemikálií
v pôde. Z nej sa po čase vyčerpajú
látky, ktoré monokultúry potrebujú pre svoj rast a rozvoj.
Monokultúry týchto nových druhov odčerpávali živiny z pôdy veľmi
rýchlo. V prirodzenom prostredí žijú druhy rastlín a živočíchov
v symbiózach a vzájomná látková výmena umožňuje existenciu všetkých
druhov v ekosystéme. V prostredí monokultúr takáto koexistencia
a vzájomná podpora chýba. Vyčerpané látky z pôdy sú nenávratne preč
a prirodzená obnova znehodnotenej pôdy trvá dlhú dobu. Odpoveďou sa stali
umelé hnojivá. Fosfor, draslík a dusík, základné prvky pre existenciu
rastlinných kultúr, museli farmári dodávať umelo. Chemické hnojivá vytvárané
z uhľovodíkových produktov začali zabezpečovať dusíkaté látky, fosfor
z kamenných fosfátov a draslík draselných solí. Monokultúry taktiež
narušili prirodzené obranné mechanizmy ekosystémov a naturálnu konkurenciu
živočíšnych a rastlinných druhov. Monokultúry stratili svoju odolnosť voči
chorobám a škodcom. Využívať sa preto začali v narastajúcej miere aj
pesticídy, ktorých zdrojom sú ropné deriváty. Poľnohospodári v krajinách
tretieho sveta, ktorí si nemôžu dovoliť umelé hnojivá, po vyčerpaní pôdy klčujú
lesné porasty, aby získali novú pôdu s vysokým obsahom živín. Keďže
ekosystémy sa nedokážu rýchlo obnoviť na vyčerpanej pôde, dochádza
k degradácií pôd, čoraz intenzívnejšej likvidácii lesných porastov
a pôdnej erózii. Poľnohospodárstvo, koncentrované do čoraz menšieho počtu
veľkých korporácií, v súčasnosti využíva pôdu ako špongiu s vysokým
obsahom chemických látok potrebných pre rast plodín.
Energetická spotreba v procese produkcie potravín
Cenou za zefektívnenie a zvýšenie potravinovej produkcie pre exponenciálne rastúci počet obyvateľov planéty bola jej narastajúca závislosť na umelých hnojivách, spotrebe energie a chemických derivátov na likvidáciu škodcov. Intenzívne využívanie uhľovodíkov v poľnohospodárstve vytvorilo systém, ktorý je veľmi citlivý na zmeny ceny ropy. V skutočnosti totiž transformujeme energetickú hodnotu uhľovodíkových palív na potraviny, z ktorých získavajú energiu ľudia. Západný typ stravy bohatý na bielkoviny a tuky vyžaduje 4,4 litra dieselového paliva na osobu za jeden deň (Olivier, 2008). To znamená, že štvorčlenná rodina spotrebuje za jeden rok 175 barelov ropy vo forme potravy. Zvýšenie životného štandardu chudobnej svetovej populácie spôsobí tlak na ceny ropy. Tento jav sa deje hlavne v oblasti juhovýchodnej Ázie, kde čoraz väčší počet obyvateľov prechádza na západný typ stravovania. Vegetariánska strava má nižšiu energetickú hodnotu v porovnaní s západnou stravou. Zatiaľ čo priemerný energetický obsah vegetariánskej stravy je 4 kWh za deň, strava bohatá na mliečne výrobky a mäso má energetický obsah 12 kWh za deň (MacKay, 2009). Proces energetickej premeny v poľnohospodárstve, pod vplyvom zelenej revolúcie umožnil využívať nielen slnečnú energiu vo forme fotosyntézy pri pestovaní, ale aj slnečnú energiu organických zlúčenín, ktoré sa v zemskej kôre transformovali na ropu a zemný plyn. To znamená, že pri spotrebe približne 4,4 litra (približne 47,3 kWh) paliva denne na 12 kWh energie spotrebujeme 4 energetické jednotky pohonných hmôt na jednu energetickú jednotku potravy. Ak by sa prirátala aj spotreba palív pri preprave, bol by tento pomer ešte väčší. Niektorí autori udávajú celkový energetický pomer až na úrovni 10:1 (Pfeiffer, 2006, s. 76). Na obrázku 32 je prezentovaná závislosť cien potravín od svetových cien ropy, pričom je evidentné, že táto závislosť je veľmi silná.
Obr.
32: Vzťah vývoja cien ropy a cien potravín medzi rokmi 2001 a 2011
Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN,
Medzinárodná energetická agentúra
Dostupné na: http://www.paulchefurka.ca/Oil_Food.html
Zvýšenie cien energií ovplyvní výnosy poľnohospodárov nielen
z dôvodu priamych vyšších nákladov na energie, ale aj kvôli rastúcej cene
vstupov. Napríklad hnojivá, ktoré tvoria podstatnú časť primárnych energetických
vstupov v agronómii, sú vyrábané prostredníctvom energeticky veľmi
náročných procesov. Ako uvádza McLaughin, v článku pre magazín Canadian
Agricultural Enginering, spotreba energie v modernom poľnohospodárstve sa
rozdeľuje v nasledovnom pomere (McLaughin, 2000):
·
31% -
výroba anorganických hnojív
·
19% -
prevádzka poľných mechanizmov a strojov
·
16% -
preprava
·
13% -
zavlažovanie
·
8% - chov
dobytka
·
5% -
sušenie obilia
·
5% -
produkcia pesticídov
·
3% -
zvyšok
Skoro tretina energie v poľnohospodárstve sa spotrebuje na výrobu
hnojív. V rámci ich produkcie sa na výrobu jedného kilogramu hnojiva spáli
jeden kilogram dieselového paliva (Marterson, 2011, s. 201). S príchodom
energetickej krízy nebudú poľnohospodárom stačiť agrodotácie, aby pokryli
všetky náklady na pestovanie. Moderné poľnohospodárstvo sa stalo na systéme
produkcie, prostredníctvom neustáleho odčerpávania živín z pôdy a ich
nahrádzaním umelými hnojivami, závislé. Medzi rokmi 1960 až 2000 sa zvýšila
spotreba hnojív päťnásobne (Earth policy institute, 2011). Bez umelých hnojív
nie je možné v súčasnosti nasýtiť svetovú populáciu, pretože
poľnohospodárske systémy založené na monokultúrach nie sú schopné samo obnovy
pôdnych živín. Navyše, ročne je veľké množstvo chemicky pripravených hnojív
odvedených riečnymi systémami do oceánov, kde vytvárajú rozsiahle mŕtve zóny
a rastúci počet záplav pod vplyvom klimatických zmien spôsobuje
splavovanie obrovského množstva živín z rovinatých úrodných oblastí. Podľa
odhadov Ministerstva poľnohospodárstva USA a univerzity v Ohio sa
každoročne pri pestovaní štyroch hlavných plodín – pšenice, ryže, kukurice
a jačmeňa – stráca 20 miliónov ton živín. Ak by sa odhad aplikoval na celú
svetovú poľnohospodársku produkciu, číslo by bolo 2 až 3 krát vyššie (Cribb, 2010,
s. 74). Čína zvýšila v posledných rokoch používanie umelých hnojív
o 44%, Pakistan o 61%, Brazília o 137%. Všetky krajiny
zaznamenali nárast počtu záplav, zosuvov pôdy a zároveň nárast počtu
obyvateľstva. Naopak Európa znížila ich spotrebu skoro o polovicu (FAO,
databáza).
Poľnohospodárstvo je rovnako závislé na pesticídoch. Ich spotreba sa od
začiatku zelenej revolúcie zvýšila 1000 krát. Na ich produkciu sa taktiež
využívajú ropné produkty. V prípade nedostatku týchto látok hrozí, že
rozľahlé monokultúrne oblasti budú zasiahnuté chorobami, hmyzom alebo
znehodnotené výskytom buriny. V časoch energetickej krízy sa zvýšená cena
energetických vstupov prejaví nielen na priamych nákladoch za naftu
a zemný plyn. Vzrastú náklady na hnojivá, od ktorých je súčasné poľnohospodárstvo
závislé. To znamená, že producenti budú svoje náklady zohľadňovať v cenách
produktov alebo nebudú hnojivá využívať, čo povedie k nižšej produkcii
a nedostatku potravín na trhu. Napríklad v roku 2008, v čase
prudkého rastu cien ropy a potravín, sa zvýšili ceny močoviny
(dusičnanového hnojiva) o 60% a cena diamonium fosfátu o 218%
(Cribb, 2010, s. 74). Mnoho farmárov ukončilo svoju činnosť. Počet samovrážd
farmárov v Indii dosiahol v tomto období veľmi vysoké čísla.
Hranice možností umelých
a minerálnych hnojív
Niektoré zdroje hnojív potrebných pre poľnohospodársku výrobu dosahujú
v súčasnosti vrchol produkcie. Fosfor, jeden zo základných stavebných
prvkov pri vytváraní a prenose energie prostredníctvom adenín trifosfátu,
v procese látkovej výmeny, koluje v prirodzených ekosystémoch medzi
rastlinami, zvieratami a človekom. Jeho export z ekosystémov vo forme
produkcie potravinových komodít sa preto nahrádza minerálnymi hnojivami na báze
fosfátov. Avšak, ako prezentujú niektorí odborníci, jeho produkcia dosiahla,
prípadne v súčasnosti dosahuje, svoj vrchol. Podobne, ako ropná produkcia.
Aj keď podľa, organizácie Global Phosphorus Research Initiative globálne zásoby
fosforu vystačia na 30 – 40 rokov pri súčasnej miere spotreby (Elser, White,
2010), narážame na rovnaký problém ako pri ťažbe prakticky všetkých nerastných
surovín – po prekročení vrcholu produkcie, nie je možné fyzicky vyťažiť viac
nerastov, ktoré sú jednak náročnejšie dostupné alebo nižšej kvality. Podľa
analýz, ktoré vykonal Déry a Anderson, pri aplikácii modelov odhadu
zdrojov, maximálna produkcia fosfátov dosiahla vrchol v roku 1989
a od tejto doby postupne klesá, ako je znázornené na obrázku 33. Ťažba
minerálnych hnojív bude čoraz náročnejšia a energeticky intenzívnejšia,
práve v období rastu cien energií. Ľudstvo sa bude musieť spoľahnúť na
hnojivá vyrábané chemickou cestou, počas neustáleho rastu cien energií
a uhľovodíkových produktov a počas exponenciálneho rastu svetovej
populácie. Vlády krajín si tieto fakty začínajú uvedomovať a obmedzujú ich
export. V roku 2009 sa 67% svetovej produkcie fosfátov ťažila na troch
miestach – v Číne (35%), USA (17%) a západnej Sahare (15%) (Soil
Assotiation, 2010). Niektorí komentátori v tejto oblasti, ako napríklad
Heinberg, aj odborná obec v časopise Scientific American, hovoria
o tikajúcej potravinovej bombe. Čína zakázala vývoz fosfátov a USA
ich prudko obmedzili (Heinberg, 2011, s. 136). Čína taktiež obmedzila vývoz
vzácnych prvkov, ktorých sa v tejto krajine nachádzajú najväčšie svetové
zásoby a využívajú sa napríklad na produkciu polovodičov, mikročipov
a solárnych panelov.
Obr.
33: Vrchol svetovej produkcie fosfátov
Zdroj: Déry , Anderson, 2007
Na prepravu potravín sa spotrebuje približne 16% energetických vstupov
v tomto odvetví hospodárstva. Aj keď percento nepredstavuje dominantný
podiel energetickej spotreby, závislosť potravinového zabezpečenia obyvateľstva
na preprave je vysoká a zaznamenáva rastúci trend. Len veľmi málo potravín
sa v súčasnosti spotrebuje z lokálnych zdrojov. Prepravné
vzdialenosti, od producentov potravinových komodít k produkčným kapacitám
na výrobu a balenie potravín, neustále narastajú. Globálna ekonomika
natiahla reťaze producentov, spracovateľov, veľkoskladov a distribútorov
na komplexnú a globálnu sieť. Vzdialenosť transportu potravín sa medzi
rokmi 1978 a 1999 zväčšila o 50% (Jones, 2001). Tento trend
s rastúcou integráciou globálnej ekonomiky narastal aj v nasledujúcej
dekáde. Ako bolo uvedené v časti o kríze energetických zdrojov, tento
štandard nebude môcť byť zachovaný. Vzrastajúce vzdialenosti prepravy potravín zvýraznia
negatívne dôsledky ich nedostatku v prípade narušenia systému zásobovania
pohonnými hmotami. Zvýšenie cien ropy nielen že predraží náklady na dopravu,
ale niektoré výrobky nebudú dostupné v prípade, ak krajina nemá kapacity
na ich produkciu alebo sa stanú zahraničné produkty pre obyvateľstvo krajiny
príliš drahé (najväčšie problémy nastanú, ak sa zníži kúpyschopnosť
obyvateľstva infláciou a zároveň nastane ropná kríza, ktorá predraží potraviny).
Obzvlášť kriticky bude zasiahnutá preprava čerstvých produktov. Až 93% tohto
typu potravín sa prepravuje nákladnými automobilmi (Pfeiffer, 2006). Taktiež
mrazenie potravín je energeticky veľmi nákladné. Preprava chladených
a mrazených potravín, hlavne mrazeného mäsa a chladeného ovocia a zeleniny,
bude výrazne ovplyvnená.
Systém zabezpečenia výživy obyvateľstva je vo všetkých jeho stupňoch
závislý na cenách ropy. Jej nedostatok sa prejaví naprieč celou štruktúrou
svetovej produkcie a distribúcie potravín. Od rastu cien energetických
vstupov na pohon poľnohospodárskych mechanizmov, rastu cien umelých hnojív
a chemických prostriedkov na hubenie škodcov, od ktorých je súčasná
produkcia silne závislá až, po zvýšenie nákladov za prepravu. Energetická kríza
znemožní produkciu a prepravu veľkého množstva potravinových produktov,
ktoré moderná spoločnosť pokladá za prirodzenú súčasť života. Dotácie pre
agronómov v súčasnosti vyrovnávajú nedostatky v produkcii potravín
hlavne v rozvinutých krajinách. S postupujúcou dlhovou krízou je
v súčasnosti tento systém ohrozený a s postupujúcou energetickou
krízou bude určite neudržateľný, pretože už v súčasnosti vypláca Európska
únia 40% zo svojho rozpočtu ako priame dotácie poľnohospodárom.
Pokračovať na ďalšej kapitole: Dostupné zdroje vody pre poľnohospodársku výrobu
Pokračovať na ďalšej kapitole: Dostupné zdroje vody pre poľnohospodársku výrobu