Peter Stanek - Globálna kríza a kontrolovaná spoločnosť

Max Keiser: “Barack Obama nemá šajn. Mitt Romney zbankrotuje krajinu”

Niektorí volajú Maxa Keisera zradca, avšak najexpresívnejší americký politický a ekonomický komentátor sa onedlho stane najsledovanejším informačným spravodajcom na planéte. Tu vysvetľuje, prečo nebude v utorkové voľby hlasovať za žiadneho kandidáta.


Autor: Robert Chalmers
Zdroj: The Independent
http://www.independent.co.uk/news/world/americas/max-keiser-barack-obama-is-clueless-mitt-romney-will-bankrupt-the-country-8269633.html

Nevoľník sa mal v časoch kráľa Jána Anglického, Max Keiser upozorňuje, v mnohých oblastiach lepšie ako niektorí voliči v roku 2012.

“Pretože v ére Robina Hooda,” pokračuje Keiser, “bol proces zlodejstva transparentný. Baróni prišli do vášho domu. Švacli vás po hlave a zobrali vám všetky peniaze.” Ak napriek tomu, že chudoba nesúcitila s utláčateľmi, dodáva Keiser, mohli prinajmenšom pochopiť ich metódy. A nevoľníci,“ hovorí, „si dokázali vychutnať trochu stability. Dostávali niečo za svoje zotročenie. Malý fľak zeme. Ubytovanie. Určitý vzťah s vlastníkom statkov.“ V modernom veku  “finančnej tyranie“ organizovanej tými, ktorých Keiser nazýva „banksteri“ v riadiacich pozíciách hlavných finančných inštitúcií v USA a Európe, verí „sme sa dostali do oveľa zákernejšej formy neo-feudalizmu. Nástroje zlodejstva sa zmenili; to je všetko.“

Kedy by bol lepší čas vyjadriť svoje rozhorčenie, môžeme sa opýtať, ako počas prezidentských volieb? Ale skutočné sily, ktoré formujú osud jeho domoviny, Keiser hovorí, sú neprístupné tlaku domáceho obyvateľstva.

Páni, naštartujte svoje Deloreany

V tohto týždňovej atmosfére hľadania nemeckého zlata (z čoho si dokonca aj náš najväčší, údajne finančný, plátok robil žarty) nový zaujímavý článok, ktorý možno ozrejmí niektoré nevyhnutnosti spojené s pomalým kolapsom menových systémov založených na dlhu. 

Autori: Lee Quaintance & Paul Brodsky z QBAMCO
Zdroj: zerohedge.com
http://www.zerohedge.com/news/2012-10-25/gentlemen-start-your-deloreans

 “Ak sú moje výpočty správne, keď toto baby dosiahne rýchlosť 88 míľ za hodinu… potom uvidíte.”

Vypadá to tak, že motory sa pomaly štartujú a onedlho sa možno opäť ocitneme v budúcnosti. Začiatkom tohto mesiaca veľmi rešpektovaný asset manager, ktorý začal pozície v zlate, vydal správu v ktorej vyjadril domnienky o relatívnej hodnote zlata. V správe bol použitý vzorec, ktorý porovnával kvantitu peňazí vo svete a množstvo svetového zlata. Výsledkom správy bolo, že použitím tejto kalkulácie by relatívna cena zlata bola 2 500 dolárov za uncu. Výrazne vyššia cena, než je súčasná spotová cena.

Analýza postavila hodnotu zlata na predpoklade návratu k zlatému štandardu, otvárajúc otázku: “čo keby sa celé svetové zásoby zlata použili na krytie globálneho objemu fiatnej meny?” Vo vysvetlení bolo uvedené, že na svete je približne 12,5 biliónov fyzických a elektronických peňazí a niečo vyše 155 000 metrických ton zlata, ktoré bolo doteraz vyťažené (čo by oprávňovalo nastaviť cenu zlata na približne $2 500/uncu, ak by mali byť v súčasnosti globálne bankové rezervy kryté zlatom). Ako viete, plne súhlasíme s konceptom vyjadrenia hodnoty prostredníctvom zlata, oceneného vo vzťahu ku kvantite rezerv (ako vyjadrenie ceny za uncu podľa Shadow Gold Price). Avšak, myslíme si, že by bolo dôležité vysvetliť nedostatky metódy uvedenej vyššie a ukázať argumenty, ktoré by presnejšie zohľadnili skutočnú súčasnú cenu zlata.

Možnosti potravinovej produkcie - energetická spotreba v procese produkcie potravín

 

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

Zelená revolúcia

Objavy v petrochemickom priemysle počas druhej svetovej vojny sa prejavili vo všetkých oblastiach hospodárstva. Využívanie plastov a masové využívanie dopravných prostriedkov sú príkladom týchto zmien. Revolúciou prešlo aj poľnohospodárstvo. Nárast počtu obyvateľstva nielen v krajinách tretieho sveta, ale aj povojnových silných ročníkov, kládol na produkciu potravín náročné požiadavky. Bolo nutné zvýšiť produktivitu v tomto sektore ekonomiky, aby sa svet vyhol negatívnym dôsledkom nedostatku potravín. Viaceré výskumné organizácie, ako napríklad Rockefeller fundation, sa zamerali na využitie ropných derivátov, mechanizácie a nových šľachtených druhov pšenice a ryže. Dizajn nových rastlín sa zameriaval na zvýšenie ich vzájomnej tolerancie. Zvýšila sa tak hustota pestovaných rastlín na obhospodarovanej ploche, avšak na úkor kvality.  Nové druhy rastlín vytvárali vyššie výnosy, na druhej strane ale intenzívne vyčerpávali pôdu, ktorá rýchlo strácala živiny. Odpoveďou na tento problém bolo využitie umelých dusíkatých hnojív, vyrábaných zo zemného plynu a ťažba minerálnych hnojív. Tieto látky majú za úlohu poskytnúť pôde prvky nevyhnutné pre rast poľnohospodárskych produktov.

Mechanizácia poľnohospodárstva umožnila zväčšiť plochu pestovaných plodín, uľahčila poľnohospodárom prácu a zaviedla do odvetvia princípy hromadnej výroby. Nové mechanizačné prostriedky sa vďaka rozvoju priemyselnej hromadnej výroby počas druhej svetovej vojny stali lacné a dostupné pre farmárov. Traktory, kombajny, mechanizované sejačky, stohovače a pluhy vytvorili predpoklad pre pestovanie väčšieho množstva plodín s nižšími nákladmi. Zatiaľ čo pre ťažný dobytok musel poľnohospodár vyčleniť plochy na pastvu a uskladňovať každoročne seno, mechanizmy využívali naftu a benzín, ktoré boli, v časoch veľkého množstva uhľovodíkových zásob, lacné. Farmár tak mohol uvoľnené plochy, ktoré boli potrebné pre nasýtenie ťažných zvierat, využiť na pestovanie plodín pre zisk. Na druhej strane produktivita mechanizmov bola so strojmi oveľa vyššia. S jedným párom koní boli k dispozícií dve konské sily. Pri využití traktora sa za nižšie náklady dalo využiť sto a viac konských síl. Produktivita fariem sa vďaka intenzívnemu využitiu uhľovodíkových palív stala oveľa vyššia. Uľahčili prácu veľkého množstva ľudí a zvierat. Nahradili ju natoľko, že v rozvinutých krajinách sa len malá časť obyvateľstva venuje poľnohospodárstvu.

Zavedenie mechanizačného prístupu do systému produkcie potravín sa prejavil aj na organizácií pestovania potravinových komodít. Začali sa uprednostňovať veľké plochy monokultúr. Sejba veľkých plôch jednou plodinou vytvorila efektívnejší systém riadenia nákladov. Intenzívne využívanie takéhoto prístupu, spojením s novo vyšľachtenými druhmi plodín, zvýšilo produkciu obilnín počas „zelenej revolúcie“. Medzi rokmi 1950 a 1984 vzrástli výnosy o 250% (Kindel, 1994).  Takýto prístup mal však aj svoje nevýhody. Každá rastlina predstavuje systém vstupov a výstupov látok a energie. Rozdielne druhy rastlín vyčerpávajú z pôdy určité látky vo väčšom či menšom množstve. Výsadba veľkých plôch jedným typom rastliny vytvára špecifické a intenzívne požiadavky na zloženie chemikálií v pôde. Z nej  sa po čase vyčerpajú látky, ktoré monokultúry potrebujú pre svoj rast a rozvoj.

Monokultúry týchto nových druhov odčerpávali živiny z pôdy veľmi rýchlo. V prirodzenom prostredí žijú druhy rastlín a živočíchov v symbiózach a vzájomná látková výmena umožňuje existenciu všetkých druhov v ekosystéme. V prostredí monokultúr takáto koexistencia a vzájomná podpora chýba. Vyčerpané látky z pôdy sú nenávratne preč a prirodzená obnova znehodnotenej pôdy trvá dlhú dobu. Odpoveďou sa stali umelé hnojivá. Fosfor, draslík a dusík, základné prvky pre existenciu rastlinných kultúr, museli farmári dodávať umelo. Chemické hnojivá vytvárané z uhľovodíkových produktov začali zabezpečovať dusíkaté látky, fosfor z kamenných fosfátov a draslík draselných solí. Monokultúry taktiež narušili prirodzené obranné mechanizmy ekosystémov a naturálnu konkurenciu živočíšnych a rastlinných druhov. Monokultúry stratili svoju odolnosť voči chorobám a škodcom. Využívať sa preto začali v narastajúcej miere aj pesticídy, ktorých zdrojom sú ropné deriváty. Poľnohospodári v krajinách tretieho sveta, ktorí si nemôžu dovoliť umelé hnojivá, po vyčerpaní pôdy klčujú lesné porasty, aby získali novú pôdu s vysokým obsahom živín. Keďže ekosystémy sa nedokážu rýchlo obnoviť na vyčerpanej pôde, dochádza k degradácií pôd, čoraz intenzívnejšej likvidácii lesných porastov a pôdnej erózii. Poľnohospodárstvo, koncentrované do čoraz menšieho počtu veľkých korporácií, v súčasnosti využíva pôdu ako špongiu s vysokým obsahom chemických látok potrebných pre rast plodín.

Energetická spotreba v procese produkcie potravín

Cenou za zefektívnenie a zvýšenie potravinovej produkcie pre exponenciálne rastúci počet obyvateľov planéty bola jej narastajúca závislosť na umelých hnojivách, spotrebe energie a chemických derivátov na likvidáciu škodcov. Intenzívne využívanie uhľovodíkov v poľnohospodárstve vytvorilo systém, ktorý je veľmi citlivý na zmeny ceny ropy. V skutočnosti totiž transformujeme energetickú hodnotu uhľovodíkových palív na potraviny, z ktorých získavajú energiu ľudia. Západný typ stravy bohatý na bielkoviny a tuky vyžaduje 4,4 litra dieselového paliva na osobu za jeden deň (Olivier, 2008). To znamená, že štvorčlenná rodina spotrebuje za jeden rok 175 barelov ropy vo forme potravy. Zvýšenie životného štandardu chudobnej svetovej populácie spôsobí tlak na ceny ropy. Tento jav sa deje hlavne v oblasti juhovýchodnej Ázie, kde čoraz väčší počet obyvateľov prechádza na západný typ stravovania. Vegetariánska strava má nižšiu energetickú hodnotu v porovnaní s západnou stravou. Zatiaľ čo priemerný energetický obsah vegetariánskej stravy je 4 kWh za deň, strava bohatá na mliečne výrobky a mäso má energetický obsah 12 kWh za deň (MacKay, 2009). Proces energetickej premeny v poľnohospodárstve, pod vplyvom zelenej revolúcie umožnil využívať nielen slnečnú energiu vo forme fotosyntézy pri pestovaní, ale aj slnečnú energiu organických zlúčenín, ktoré sa v zemskej kôre transformovali na ropu a zemný plyn. To znamená, že pri spotrebe približne 4,4 litra (približne 47,3 kWh) paliva denne na 12 kWh energie spotrebujeme 4 energetické jednotky pohonných hmôt na jednu energetickú jednotku potravy. Ak by sa prirátala aj spotreba palív pri preprave, bol by tento pomer ešte väčší. Niektorí autori udávajú celkový energetický pomer až na úrovni 10:1 (Pfeiffer, 2006, s. 76). Na obrázku 32 je prezentovaná závislosť cien potravín od svetových cien ropy, pričom je evidentné, že táto závislosť je veľmi silná.

Obr. 32: Vzťah vývoja cien ropy a cien potravín medzi rokmi 2001 a 2011

Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN, Medzinárodná energetická agentúra

Dostupné na: http://www.paulchefurka.ca/Oil_Food.html

Zvýšenie cien energií ovplyvní výnosy poľnohospodárov nielen z dôvodu priamych vyšších nákladov na energie, ale aj kvôli rastúcej cene vstupov. Napríklad hnojivá, ktoré tvoria podstatnú časť primárnych energetických vstupov v agronómii, sú vyrábané prostredníctvom energeticky veľmi náročných procesov. Ako uvádza McLaughin, v článku pre magazín Canadian Agricultural Enginering, spotreba energie v modernom poľnohospodárstve sa rozdeľuje v nasledovnom pomere (McLaughin, 2000):

·              31% - výroba anorganických hnojív

·              19% - prevádzka poľných mechanizmov a strojov

·              16% - preprava

·              13% - zavlažovanie

·              8% - chov dobytka

·              5% - sušenie obilia

·              5% - produkcia pesticídov

·              3% - zvyšok

Skoro tretina energie v poľnohospodárstve sa spotrebuje na výrobu hnojív. V rámci ich produkcie sa na výrobu jedného kilogramu hnojiva spáli jeden kilogram dieselového paliva (Marterson, 2011, s. 201). S príchodom energetickej krízy nebudú poľnohospodárom stačiť agrodotácie, aby pokryli všetky náklady na pestovanie. Moderné poľnohospodárstvo sa stalo na systéme produkcie, prostredníctvom neustáleho odčerpávania živín z pôdy a ich nahrádzaním umelými hnojivami, závislé. Medzi rokmi 1960 až 2000 sa zvýšila spotreba hnojív päťnásobne (Earth policy institute, 2011). Bez umelých hnojív nie je možné v súčasnosti nasýtiť svetovú populáciu, pretože poľnohospodárske systémy založené na monokultúrach nie sú schopné samo obnovy pôdnych živín. Navyše, ročne je veľké množstvo chemicky pripravených hnojív odvedených riečnymi systémami do oceánov, kde vytvárajú rozsiahle mŕtve zóny a rastúci počet záplav pod vplyvom klimatických zmien spôsobuje splavovanie obrovského množstva živín z rovinatých úrodných oblastí. Podľa odhadov Ministerstva poľnohospodárstva USA a univerzity v Ohio sa každoročne pri pestovaní štyroch hlavných plodín – pšenice, ryže, kukurice a jačmeňa – stráca 20 miliónov ton živín. Ak by sa odhad aplikoval na celú svetovú poľnohospodársku produkciu, číslo by bolo 2 až 3 krát vyššie (Cribb, 2010, s. 74). Čína zvýšila v posledných rokoch používanie umelých hnojív o 44%, Pakistan o 61%, Brazília o 137%. Všetky krajiny zaznamenali nárast počtu záplav, zosuvov pôdy a zároveň nárast počtu obyvateľstva. Naopak Európa znížila ich spotrebu skoro o polovicu (FAO, databáza).

Poľnohospodárstvo je rovnako závislé na pesticídoch. Ich spotreba sa od začiatku zelenej revolúcie zvýšila 1000 krát. Na ich produkciu sa taktiež využívajú ropné produkty. V prípade nedostatku týchto látok hrozí, že rozľahlé monokultúrne oblasti budú zasiahnuté chorobami, hmyzom alebo znehodnotené výskytom buriny. V časoch energetickej krízy sa zvýšená cena energetických vstupov prejaví nielen na priamych nákladoch za naftu a zemný plyn. Vzrastú náklady na hnojivá, od ktorých je súčasné poľnohospodárstvo závislé. To znamená, že producenti budú svoje náklady zohľadňovať v cenách produktov alebo nebudú hnojivá využívať, čo povedie k nižšej produkcii a nedostatku potravín na trhu. Napríklad v roku 2008, v čase prudkého rastu cien ropy a potravín, sa zvýšili ceny močoviny (dusičnanového hnojiva) o 60% a cena diamonium fosfátu o 218% (Cribb, 2010, s. 74). Mnoho farmárov ukončilo svoju činnosť. Počet samovrážd farmárov v Indii dosiahol v tomto období veľmi vysoké čísla.

Hranice možností umelých a minerálnych hnojív

Niektoré zdroje hnojív potrebných pre poľnohospodársku výrobu dosahujú v súčasnosti vrchol produkcie. Fosfor, jeden zo základných stavebných prvkov pri vytváraní a prenose energie prostredníctvom adenín trifosfátu, v procese látkovej výmeny, koluje v prirodzených ekosystémoch medzi rastlinami, zvieratami a človekom. Jeho export z ekosystémov vo forme produkcie potravinových komodít sa preto nahrádza minerálnymi hnojivami na báze fosfátov. Avšak, ako prezentujú niektorí odborníci, jeho produkcia dosiahla, prípadne v súčasnosti dosahuje, svoj vrchol. Podobne, ako ropná produkcia. Aj keď podľa, organizácie Global Phosphorus Research Initiative globálne zásoby fosforu vystačia na 30 – 40 rokov pri súčasnej miere spotreby (Elser, White, 2010), narážame na rovnaký problém ako pri ťažbe prakticky všetkých nerastných surovín – po prekročení vrcholu produkcie, nie je možné fyzicky vyťažiť viac nerastov, ktoré sú jednak náročnejšie dostupné alebo nižšej kvality. Podľa analýz, ktoré vykonal Déry a Anderson, pri aplikácii modelov odhadu zdrojov, maximálna produkcia fosfátov dosiahla vrchol v roku 1989 a od tejto doby postupne klesá, ako je znázornené na obrázku 33. Ťažba minerálnych hnojív bude čoraz náročnejšia a energeticky intenzívnejšia, práve v období rastu cien energií. Ľudstvo sa bude musieť spoľahnúť na hnojivá vyrábané chemickou cestou, počas neustáleho rastu cien energií a uhľovodíkových produktov a počas exponenciálneho rastu svetovej populácie. Vlády krajín si tieto fakty začínajú uvedomovať a obmedzujú ich export. V roku 2009 sa 67% svetovej produkcie fosfátov ťažila na troch miestach – v Číne (35%), USA (17%) a západnej Sahare (15%) (Soil Assotiation, 2010). Niektorí komentátori v tejto oblasti, ako napríklad Heinberg, aj odborná obec v časopise Scientific American, hovoria o tikajúcej potravinovej bombe. Čína zakázala vývoz fosfátov a USA ich prudko obmedzili (Heinberg, 2011, s. 136). Čína taktiež obmedzila vývoz vzácnych prvkov, ktorých sa v tejto krajine nachádzajú najväčšie svetové zásoby a využívajú sa napríklad na produkciu polovodičov, mikročipov a solárnych panelov.

Obr. 33: Vrchol svetovej produkcie fosfátov

Zdroj: Déry , Anderson, 2007

Na prepravu potravín sa spotrebuje približne 16% energetických vstupov v tomto odvetví hospodárstva. Aj keď percento nepredstavuje dominantný podiel energetickej spotreby, závislosť potravinového zabezpečenia obyvateľstva na preprave je vysoká a zaznamenáva rastúci trend. Len veľmi málo potravín sa v súčasnosti spotrebuje z lokálnych zdrojov. Prepravné vzdialenosti, od producentov potravinových komodít k produkčným kapacitám na výrobu a balenie potravín, neustále narastajú. Globálna ekonomika natiahla reťaze producentov, spracovateľov, veľkoskladov a distribútorov na komplexnú a globálnu sieť. Vzdialenosť transportu potravín sa medzi rokmi 1978 a 1999 zväčšila o 50% (Jones, 2001). Tento trend s rastúcou integráciou globálnej ekonomiky narastal aj v nasledujúcej dekáde. Ako bolo uvedené v časti o kríze energetických zdrojov, tento štandard nebude môcť byť zachovaný. Vzrastajúce vzdialenosti prepravy potravín zvýraznia negatívne dôsledky ich nedostatku v prípade narušenia systému zásobovania pohonnými hmotami. Zvýšenie cien ropy nielen že predraží náklady na dopravu, ale niektoré výrobky nebudú dostupné v prípade, ak krajina nemá kapacity na ich produkciu alebo sa stanú zahraničné produkty pre obyvateľstvo krajiny príliš drahé (najväčšie problémy nastanú, ak sa zníži kúpyschopnosť obyvateľstva infláciou a zároveň nastane ropná kríza, ktorá predraží potraviny). Obzvlášť kriticky bude zasiahnutá preprava čerstvých produktov. Až 93% tohto typu potravín sa prepravuje nákladnými automobilmi (Pfeiffer, 2006). Taktiež mrazenie potravín je energeticky veľmi nákladné. Preprava chladených a mrazených potravín, hlavne mrazeného mäsa a chladeného ovocia a zeleniny, bude výrazne ovplyvnená.

Systém zabezpečenia výživy obyvateľstva je vo všetkých jeho stupňoch závislý na cenách ropy. Jej nedostatok sa prejaví naprieč celou štruktúrou svetovej produkcie a distribúcie potravín. Od rastu cien energetických vstupov na pohon poľnohospodárskych mechanizmov, rastu cien umelých hnojív a chemických prostriedkov na hubenie škodcov, od ktorých je súčasná produkcia silne závislá až, po zvýšenie nákladov za prepravu. Energetická kríza znemožní produkciu a prepravu veľkého množstva potravinových produktov, ktoré moderná spoločnosť pokladá za prirodzenú súčasť života. Dotácie pre agronómov v súčasnosti vyrovnávajú nedostatky v produkcii potravín hlavne v rozvinutých krajinách. S postupujúcou dlhovou krízou je v súčasnosti tento systém ohrozený a s postupujúcou energetickou krízou bude určite neudržateľný, pretože už v súčasnosti vypláca Európska únia 40% zo svojho rozpočtu ako priame dotácie poľnohospodárom.
 

Pokračovať na ďalšej kapitole: Dostupné zdroje vody pre poľnohospodársku výrobu

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

Dostupné zdroje vody pre poľnohospodársku výrobu

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

Svetový poľnohospodársky systém je vystavený tlakom pod vplyvom klimatických zmien a činnosti človeka. V roku 2008, ako uvádza Dutton (Dutton, 2010, s. 32): „ ...na sekundu sa počet ľudí žijúcich v mestách vyrovnal s počtom ľudí žijúcich na vidieku. Potom sa niekde v meste narodilo dieťa a od tohto času, prvý krát v našej histórii, sa stala ľudská rasa prevažne mestská“. Pri zachovaní súčasného trendu sa mestská populácia zväčší z 3,3 miliardy ľudí (2007) na 6,4 miliardy v roku 2050 (World Urbanization Prospects, 2008). To znamená, že čoraz väčšia časť populácie bude závislá na dodávkach potravín, bez možnosti ich pestovania v blízkom okolí. V súčasnosti je polovica obyvateľstva planéty závislá na dodávkach potravín z vidieckych oblastí, avšak zároveň urbanistické a vidiecke sídla začínajú spoločný zápas o vodu. Spotreba vody mestami nabrala na intenzite a v niektorých štátoch sa začali súdne spory medzi farmármi a radnicami o využívanie vodných zdrojov. Napríklad Čína, ktorá tvorí 22% svetovej populácie, má len 8% dostupných zdrojov pitnej vody, ktorú potrebujú farmári, mestá ale aj prudko rastúci priemysel a elektrárne. Viac ako 660 miest v Číne v súčasnosti zažíva nedostatok vody, pričom 70 – 75% percent tejto tekutiny, ktorá sa využíva na zavlažovanie Severočínskej planiny, hlavnej pestovateľskej plochy Číny, pochádza z podzemných zdrojov (Cribb, 2010, s. 40). Rovnakú skúsenosť však majú aj niektoré štáty Indie a USA. Globálne zmeny klímy tento trend posilňujú. Poľnohospodárska výroba spotrebuje každoročne veľké množstvo vody a rast mestskej populácie na jej zdroje kladie veľmi silný tlak.

Ak bude ľudstvo čeliť nedostatku vody, čelí aj nedostatku jedla. Človek spotrebuje denne približne 4 litre vody, avšak päťsto krát viac, 2000 litrov vody denne, sa spotrebuje na jedného konzumenta pri produkcii potravín. V časoch, keď sa poľnohospodárstvo muselo spoľahnúť iba na silu ľudí a zvierat, nebolo možné intenzívne zavlažovať rozľahlé polia. Pri počiatkoch civilizácií bola vždy voda, ktorá umožňovala pestovanie plodín, napájanie dobytka a tvorbu dostatočného množstva potravy pre vytváranie sociálnych štruktúr. Časť obyvateľstva sa priamo nepodieľala na produkcii ale koordinovala činnosti s ňou spojené. Najstaršie civilizácie rástli na brehoch veľkých riek – Sumerská medzi riekami Eufrat a Tigris, Egyptská na brehoch Nílu, ale tiež na brehoch riek Indus a Ganga. Zavlažovacie systémy, ktoré využívali záplavy z topenia horských ľadovcov, boli v tom čase revolučné, ale nebezpečné. Príliš veľký prúd vody úrodu zničil a odplavil vrchné vrstvy pôdy so živinami. Ak nastali roky so slabými zrážkami, rieky priniesli nedostatok vody a úrodu zničilo sucho.

Začiatok využívania energie fosílnych palív umožnil transport vody na veľké vzdialenosti a z veľkých hĺbok. Prepravou vody prostredníctvom práce vykonávanej pumpami sa zmenil aj spôsob pestovania. Zavlažovacie stroje sú v súčasnosti nevyhnutné pre pestovanie na väčšine fariem. Prelomovým sa stal koncept využívania kvalitnej pôdy a teplej klímy aj oblastiach s nízkym ročným úhrnom zrážok, využitím vody z podzemných zdrojov. Napríklad gigantický vodný rezervoár Ogallala, ktorý sa tiahne naprieč ôsmimi štátmi USA, bol známy od začiatku devätnásteho storočia, ale až v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa prostredníctvom elektrických a naftových púmp začala využívať jeho kapacita. Voda ťažená z tohto rezervoáru zmenila Veľké pláne, opustené po katastrofe pri ktorej piesočná búrka zničila veľké plochy úrodnej pôdy tým, že z nich odviala úrodnú vrstvu, na jeden z najproduktívnejších regiónov produkcie potravín na svete. Rezervoár Ogallala zásobuje vodou 27% zavlažovanej pôdy v USA tým, že poskytuje zhruba 21 miliónov kubických akrov vody ročne (Marterson, 2011, s. 207). V roku 2009 však výskumný tým z Texaskej univerzity zistil, že jeho hladina prudko klesá (Dutton, 2010, s. 102). V niektorých miestach až 90 cm ročne. Tisícky púmp vysávajú vodu, ktorá sa ukladala od čias pleistocénu a miera ich obnovy je oveľa nižšia ako miera využívania. Niektoré studne sú postavené len do hĺbky desať metrov a začínajú nasávať vzduch. Odpoveďou, ako pri každom vyčerpávaní zdroja, je postavenie viac studní a intenzívnejšie využitie energie na získanie vody. Teda zrýchlenie spotreby upadajúceho zdroja, aplikácia prístupu, ktorý problém spôsobil, v čoraz väčšej miere. Vyčerpávanie tohto veľmi pomaly sa obnovujúceho zdroja vody je natoľko intenzívne, že do 25 rokov nebude možné extrahovať žiadnu vodu a úrodné plochy sa opäť zmenia na prašnú zem.

Rovnaký problém je však v krajinách s vysokým rastom populácie. V Indii 1000 z 5723 geografických celkov využíva podzemnú vodu tak intenzívne, že tieto zdroje nie sú schopné sa sami obnovovať (Zwerdling, 2009). V Číne najúrodnejšie plochy za posledné roky prešli poklesom hladiny spodnej vody až o 90 metrov (Cribb, 2010, s. 43). Južnú a Juhovýchodnú Áziu obýva väčšina svetovej populácie. Zároveň tento región zavlažujú veľké rieky zásobované vodou z himalájskych ľadovcov, ktorých veľkosť sa každým rokom zmenšuje pod vplyvom globálnych klimatických zmien. Ak sa zmenia vzorce každoročných monzúnov, hrozia regiónu veľké problémy, rovnako ako aj svetovému potravinovému trhu. Klimatické zmeny a činnosť človeka taktiež prispievajú k strate veľkého množstva úrodnej pôdy. Rozširovaním púští stráca Čína každý rok 40 ton pôdy na jeden hektár. Obnova kvalitnej pôdy o hrúbke 2,5 cm trvá približne 500 rokov. Extrémne výkyvy klímy ničia pôdu záplavami a zosuvmi taktiež v Pakistane, Indii a na veľkých plochách Južnej Ameriky (Pimentel, Giampierto, 1999).

Súčasný spôsob pestovania potravín je závislý nielen na uhľovodíkových palivách ale aj vode. Sedemdesiat percent vody ktorú ľudstvo využíva je zužitkovaná v poľnohospodárstve. Začiatok éry využívania ropy kopíruje nárast využívania zavlažovania, za účelom zvýšenia výnosov pôd. A to aj tých, ktoré by bez umelého zavlažovania boli na pestovanie potravín absolútne nevhodné, pričom na týchto plochách v súčasnosti závisí veľká časť svetovej potravinovej produkcie. V štyridsiatych rokoch minulého storočia ľudstvo využilo na zavlažovanie väčšie množstvo vody ako za celé predošlé storočie (viz. obrázok 33). S prebytkom vody, energie a hnojív bolo možné nasýtiť neustále rastúcu svetovú populáciu. Medzi rokmi 1950 až 2000 spotreba vody v poľnohospodárstve narástla päť krát. Ak bude toto tempo rastu naďalej pokračovať, svet bude musieť získavať naďalej rastúce množstvo vody, len aby zachoval súčasný stav výživy svetovej populácie. Avšak vyčerpávané zdroje podzemnej aj tečúcej vody v súčasnosti dosahujú svoje hranice.

Obr. 33: Vývoj spotreby vody na zavlažovanie podľa regiónov

Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN

Dostupné na: http://www.fao.org/docrep/003/t0800e/t0800e0a.htm

Rast svetového obchodu ovplyvnil spotrebu vody v priemysle. Výroba elektrickej energie využíva veľké množstvo vody na chladenie a produkciu vodnej pary na pohon turbín. Taktiež, s rastom cien energetických surovín sa zvýši tlak na spotrebu vody, hlavne pri výrobe uhľovodíkových palív z ropných pieskov, pri injektáži vody do ropných studní za účelom vytláčania zvyškov ložísk a na získavanie zemného plynu metódou frackingu. Ako bolo spomenuté, nárast konfliktov pri využívaní vodných zdrojov je hlavne medzi farmármi a mestami. Zatiaľ, čo spotreba vody v priemysle je stabilná, prípadne závislá od výkyvov ekonomiky, spotreba vody v mestách a na zavlažovanie rastie počas leta a zvlášť počas horúcich dní. Veľmi teplé a suché letá, ktoré sa v poslednej dobe vyskytujú v Severnej Amerike a Európe, sú toho príkladom. Niektoré mestá, ako napríklad Las Vegas alebo Atlanta, v posledných rokoch začali niekoľko súdnych sporov o právo využívať vodu z rieky Colorado. Dôvodom je prudký nárast obyvateľstva v mestách, ktorému sa nestačila prispôsobiť infraštruktúra spracovania a distribúcie pitnej vody (viz. obrázok 34).

Obr. 34: Vývoj svetovej spotreby vody podľa sektorov hospodárstva

Zdroj: Potravinová a poľnohospodárska organizácia OSN

Dostupné na: http://www.fao.org/docrep/003/t0800e/t0800e0a.htm

Akútny nedostatok vody pre priemysel, mestá a poľnohospodárstvo sa prejaví na raste cenovej hladiny priamo, rastom cien pitnej vody a vody pre priemysel. A prejaví sa aj nepriamo, rastom cien potravín, ktorých pestovanie je veľmi náročné na spotrebu vody. Dopyt po vode bude neustále rásť z dôvodu rastu prosperity v Južnej a Juhovýchodnej Ázii a niektorých častiach Južnej Ameriky. Industrializácia Číny vyžaduje a bude vyžadovať rast spotreby vody  pre energetiku, chemický, textilný a oceliarsky priemysel. Rovnako budú zvýšené požiadavky zo strany rýchlo rastúcich ekonomík Indie a Brazílie. Najväčší tlak na rast ceny vody bude predstavovať zvýšená poľnohospodárska produkcia pod vplyvom rastu svetovej populácie. Na jeden kilogram obilia sa spotrebuje od 1000 do 1500 litrov vody (v závislosti od podnebného pásma) (Pozri tabuľku 5). Úspora domácnosti v procese spotreby vody nepredstavuje preto výrazný úsporu vodných zásob. V porovnaní so spotrebou vody v poľnohospodárstve je spotreba v ostatných odvetviach podstatne nižšia. Obmedzenie spotreby v priemysle a domácnostiach je jednoduchšie, pretože je oveľa ľahšie obmedziť využívanie tovarov a služieb, ktoré netvoria základnú bázu existencie človeka. Kvalitné a dostupné potraviny sú nevyhnutné pre biologické funkcie ale aj funkcie sociálne. Nedostatok jedla skoro vždy vedie k nepokojom a narušeniu sociálnej kohézie. Ak bude ľudská populácia na planéte rásť naďalej súčasnou mierou, potom spotreba vody v poľnohospodárstve bude o niekoľko desaťročí enormná. V prípade zabezpečenia výživy obyvateľstva musíme rátať s proporcionálnym rastom spotreby vody, tak ako je to uvedené napríklad v tabuľke 5.

Tabuľka 5, Zdroj

Jedlo / produkt	Množstvo vody (liter)
Zemiak	25
Šálka kávy	140
Pohár mlieka	200
Kilogram obilia	1 500
Liter palmového oleja	2 000
Kilogram kuraciny	6 000
Kilogram hovädziny	15 000
Hamburger	2 400
Bavlnené tričko	4 000
Pár kožených topánok	8 000

Lokálna nedostupnosť vody pre potreby poľnohospodárov spôsobuje, že pre niektoré krajiny je výhodnejšie kupovať vodu vo forme potravín. Energetická náročnosť zavlažovania taktiež núti chudobné krajiny kupovať poľnohospodárske produkty v zahraničí. Voda využívaná na výrobu plodín na export sa nazýva virtuálna voda. Virtuálna voda nepredstavuje fyzický vývoz vody. Je to voda, ktorá sa využíva na zavlažovanie v krajinách s dostatkom vody, respektíve s dostatkom energetických surovín pre zavlažovanie. Pre chudobné krajiny je menej náročné kupovať vodu v tejto forme, pretože nemajú potrebné zásoby vody alebo nemajú dostatok prostriedkov na budovanie infraštruktúry na ťažbu vody a jej transport, prípadne na energetické zabezpečenie tohto procesu. Ako uvádza Maude Barlowová vo svojej knihe venovanej súčasným snahám súkromných spoločností o dominanciu nad vodnými zdrojmi a infraštruktúrou (Barlow, 2007, s. 17):

„Mnoho chudobných krajín exportuje svoju cestu k suchu. Medzi 15 až 20 percentami vody využívanej ľuďmi na svete sa nespotrebuje v domácich krajinách, ale pre exportné poľnohospodárske plodiny. Tento odhad udáva OSN, čo je mnohými považované za konzervatívne číslo. S pokračujúcim dôrazom Svetovej banky a iných finančných inštitúcií na rast exportu, táto politika vytvára tlak aj na rast transferu vody z bohatých krajín do krajín chudobných.  Čo je zvláštne, aj krajiny, ktoré nemajú dostatok vody, akými sú napríklad USA alebo Austrália, sú hlavní exportéri virtuálnej vody. Čistý export vody z USA predstavuje jednu tretinu celkovej spotreby vody v tejto krajine a je hlavným dôvodom vysychania poľnohospodárskej pôdy na americkom Stredo a Juhozápade.“ To značí, že bez možnosti využívania virtuálnej vody by svetová potravinová situácia bola oveľa vážnejšia. Problémom je, že začínajú vysychať aj krajiny, ktoré si tento luxus domácej produkcie dovoliť môžu.


Pokračovať na ďalšej kapitole: Hranice možností svetových oceánov a rybolov

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom